Pred šesťdesiatimi rokmi predniesol Albert Camus svoj životný prejav. Riskoval pri tom svoj život. Cieľ, zmieriť Francúzov s alžírskymi Arabmi, nedosiahol, no zanechal odkaz, ktorý sa dnes znovu javí ako aktuálny. Na stránkach The New York Times sa nad tým zamýšľa historik Robert Zaretsky z Houstonskej univerzity. Skrátený text.
Albert Camus (Zdroj: Daniel Walland / Getty Images)
Pred šesťdesiatimi rokmi predniesol Albert Camus svoj životný prejav. Bola to reč, ktorá ho takpovediac stála život, no nedosiahla cieľ zachrániť životy Arabov i Francúzov uviaznutých v zovretí terorizmu uplatňovaného oboma stranami v alžírskej vojne za nezávislosť.
Začiatkom roku 1956 sa vojna medzi alžírskym nacionalistickým hnutím (Front národného oslobodenia, FLN) a francúzskou armádou rozvinula do vzájomného krvavého masakrovania – od vyvražďovania francúzskych kolonistov v Philippeville, kde viac ako sto mužov, žien a detí bolo arabskými susedmi rozsekaných na kusy, až k politike „kolektívnej viny“, ktorá viedla k zabíjaniu arabských mužov, žien a detí francúzskymi vojakmi a milíciou.
Podľa Camusových slov to neboli Alžírčania, ktorí umierali, ale umieralo samotné Alžírsko. Preto v nedeľu 22. januára popoludní, krátko po štvrtej, vystúpil napätý a nervózny Camus na pódium Cercle du Progrès, moslimskej budovy v centre Alžíru.
Dva odlišné svety
Camus sa narodil v robotníckej štvrti mesta Alžír. Vyrastal v dvoch dramaticky odlišných svetoch. Na jednej strane tu bol jeho hlboký vzťah k ľuďom a miestam francúzskeho Alžírska. Na druhej strane cítil rovnako vrúcny záväzok voči francúzskym republikánskym ideálom slobody, rovnosti a bratstva.
Najprv ako investigatívny novinár, potom ako románopisec a esejista, ktorého kariéra bude čoskoro korunovaná Nobelovou cenou za literatúru, bojoval Camus za rozšírenie týchto ideálov na osem miliónov Arabov a Berberov žijúcich pod francúzskou vládou. Na rozdiel od mnohých kolonistov bol Camus zhrozený z brutálnych dejín právnej a faktickej diskriminácie Arabov a Berberov.
Camus si uchovával nádej, že „Francúzske Alžírsko“ môže zostať francúzskym, pokiaľ sa stane plne demokratickým, a trval na tom, že kolonisti a Arabi sú „odsúdení na spolužitie“. V roku 1956 sa však už začal obávať, že sú skôr odsúdení vzájomne sa zabíjať. Vyhliadky na nekonečné krviprelievanie rozpútané teroristickými činmi proti civilnému obyvateľstvu boli priam neznesiteľným bremenom.
Volanie po ľudskosti
S rovnakou dávkou odvahy i zúfalstva napísal koncom roku 1955 sériu úvodníkov pre časopis L’Express, v ktorých volal po občianskom prímerí.
Uvedomoval si však, že je veľmi ľahké vyzývať a vyvíjať tlak zo vzdialeného Paríža. Preto sa rozhodol, že o svojej iniciatíve prehovorí verejne a s veľkým osobným rizikom priamo v rodnom Alžíri.
Alžír ho očakával: tisícpäťsto mužov a žien – Francúzov a moslimov, intelektuálov a obchodníkov – zaplnilo sálu, schodisko a priľahlé miestnosti. Atmosféra bola silno napätá, najmä preto, že hrozivý dav francúzskych kolonistov s podujatím nesúhlasil a zhromaždil sa pred budovou.
Camus publiku povedal, že je jeho povinnosťou, ako francúzskeho Alžírčana aj ako spisovateľa, „predniesť jednoduchú výzvu apelujúcu na vašu ľudskosť“. Vrátil sa k iniciatíve pôvodne zverejnenej v časopise L’Express a navrhol, aby sa predstavitelia FLN a francúzskych úradov dohodli na „občianskom prímerí“. Porozhliadol sa po sále a prehlásil, že neprišiel žiadať, aby sa jeho poslucháči „vzdali niečoho zo svojich presvedčení“. Bez ohľadu na ideologické, politické a historické príčiny konfliktu, pokračoval, „nič neospravedlňuje smrť nevinných ľudí“.
Camus otvorene povedal, že nemá žiadne ilúzie: bol si vedomý, že nie je v jeho možnostiach danú situáciu zmeniť. Poslucháčov však vyzval, aby „sa vzdali toho, čo robí túto situáciu neospravedlniteľnou, totiž zabíjania nevinných“.
Lenže zabíjanie nevinných pokračovalo ďalších šesť rokov.
Nepohodlný humanista
Kým Camus rečnil, dav vonku zúril pre jeho „zradu“ francúzskeho Alžírska a volal po jeho lynčovaní. Camus odmietol opustiť sálu, kým svoju reč nedokončí. Až potom dovolil, aby ho priatelia prepašovali do bezpečia.
V nasledujúcich dňoch a týždňoch Camus zistil, že jeho prejav neovplyvnil žiadnu zo strán. Už nikdy o Alžírsku verejne neprehovoril – ticho spečatí jeho smrť pri autonehode v roku 1960 – a teror zostal v jeho rodnej krajine na dennom poriadku až do podpísania mierových dohôd medzi Francúzskom a FLN v Eviane roku 1962.
Terorizmus a samoúčelný nihilizmus
Aký význam by mohol mať Camusov prejav pre nás dnes? Nielenže nedosiahol svoj bezprostredný cieľ, ale charakter terorizmu vtedy a dnes sa zdá byť úplne odlišný.
Pre alžírskych nacionalistov bol teror najmä taktickou zbraňou: bombovými útokmi a masakrami chceli vyvolať francúzske represie a tak radikalizovať Arabov a Berberov. Chceli tiež demoralizovať komunitu kolonistov a dať im najavo, že v Alžírsku nemajú žiadnu budúcnosť. Hneď ako dosiahli svoje ciele, ukončili teroristickú kampaň proti Francúzom (pokračovali však v terore proti vlastným občanom).
Džihádisti Islamského štátu, ktorí 13. novembra v Paríži zavraždili 130 civilistov, však nie sú teroristickými taktikmi. Teroristické útoky sú, samozrejme, silným nástrojom regrutovania nových stúpencov. Avšak v prípade mnohých mladých mužov a žien z nespokojných a vzdialených predmestí Paríža a Bruselu nemajú teroristické činy takmer žiadny súvis s francúzskymi náletmi v Sýrii alebo so snom o vytvorení kalifátu siahajúceho od Blízkeho východu až po Balkán. Skôr ide o akt obyčajného nihilizmu. A nihilizmus ako taký je aj cieľom sám osebe.
Imperatív spravodlivosti a humanity
Camus samozrejme vedel, že jeho morálny imperatív zachrániť nevinné životy nemá väčšiu váhu než delegácia skautiek u nihilistov. Lenže čierno odetí teroristi „islamského štátu“ neboli jeho publikom. Tým publikom sme my.
Označovať narastajúcu a zúfalú vlnu sýrskych utečencov „inváziou“ alebo „háveďou“ alebo hovoriť o moslimoch modliacich sa na parížskych uliciach ako o „okupantoch“; hovoriť o kobercových náletoch na miesta okupované Islamským štátom, alebo o bombardovaní týchto oblastí, až kým aj piesok nebude v noci ohnivo žiariť; vyhlásiť všetkých moslimských prisťahovalcov za nežiadúce osoby znamená, že sme prekročili medze odporu voči neľudským činom, ktoré Camus stanovil.
Camus by bez váhania označil Islamský štát za nepriateľa, rovnako odporného a nihilistického ako nacizmus, a za takého, proti ktorému treba bojovať násilím. Ale zároveň by nás varoval, aby sme nestratili schopnosť rozlíšiť, kto sme a za čo bojujeme. Na konci eseje Vzbúrený človek napísal, že logikou revolty je „slúžiť spravodlivosti tak, aby nepridávala k nespravodlivosti ľudského údelu [a] trvať na jazyku, ktorý nerozširuje svet lží“.
Aj keď ono napätie nakoniec Camusa umlčalo, azda by teraz mohlo vyburcovať tých, čo nám vládnu, aby si uvedomili imperatívy spravodlivosti a zvážili reálne dôsledky svojich slov.
(Medzititulky: gm)
Robert Zaretsky napísal niekoľko kníh, najznámejšie sú „A Life Worth Living: Albert Camus and the Quest for Meaning“ a „Albert Camus: Elements of a Life“. Je editorom magazínu Los Angeles Review of Books. Spolupracuje s New York Times, Boston Globe, Los Angeles Times a Foreign Policy.
