V deň úmrtia Antona Srholca uverejňujeme úryvky zo záverečnej časti jeho knihy Svetlo z hlbín jáchymovských lágrov (1996).
Dostojevskij napísal vo väzení Zápisky z mŕtveho domu. Je to pomník tisícom neznámym väzňom, ktorí si odpykávali svoje tresty v druhej polovici minulého storočia. Gróf Lev Tolstoj napísal Vzkriesenie, písal o väzňoch, hoci vo väzení nebol. V slobodnom svete väzni písali zápisky z väzenia a posielali ich svojim príbuzným a literárnej kritike. Charrére poznal väzenie. Bol odsúdený a keď sa mu podarilo utiecť, napísal knihu Motýľ, ktorá sa stala bestsellerom posledných desaťročí.
Sú nespočetné svedectvá o utrpení v nacistických táboroch, ako bol Osvienčim, Treblinka, Dachau.
Najotrasnejším svedectvom o väzniciach a koncentračných táboroch je Solženicynova kniha Súostrovie Gulag. Opisuje, ako sa v nových a nových vlnách teroru likvidovali celé vrstvy národa. Leninova metóda – zobrať ľuďom chlieb a budú poslúchať – sa uplatňovala vo všetkých končinách obsadených sovietskou mocou.
Čo ostalo z nášho utrpenia? Pomreli rodičia, ktorí to s nami znášali najintenzívnejšie. Naši súrodenci a rovesníci, aj keď ich to hlboko poznačilo, žijú si svoj život a zabúdajú. My, ktorých ten mlyn nemilosrdne mlel, odchádzame jeden za druhým a každý si odnáša svoje tajomstvo.
Jáchymovské tábory už dávno zrovnali so zemou, zasiali tam trávu. Dnes je tam hustá mladá hora. Krvopotne nakopaný urán si stráži Sovietsky zväz.
(…)
Viera nám dala silu žiť dôstojne a plne aj za mrežami a v okovách.
Len v láske možno budovať svet, v ktorom bude dôstojné miesto pre každého človeka.
(Anton Srholec: Svetlo z hlbín jáchymovských lágrov. VMV Prešov 1996, s. 158, 160.)
