Strany, ktoré sa dnes objavujú rýchlejšie ako huby po daždi, zjavne nie sú budované na princípe hodnôt a programovej ponuky, ale na báze vlastných, azda nenaplnených ambícií a s nejasnou ponukou formulovanou najmä podľa toho, čo chce volič počuť. Aspoň takto sa to dnes javí. A preto je to, ako sa vraví, celé zle.
Pomaly to už vyzerá tak, akoby poslanec Národnej rady mal pocit menejcennosti, ak nie je nezávislý, presnejšie nezaradený. Poniektorí poslanci zabúdajú, že ľudia ich volili pre program (sú ešte takí voliči), ktorý ich strana prezentovala, a nie pre pekný účes alebo modré oči. Mnohí politici si namiesto politickej koncepcie, skutočných riešení, hodnôt a programu vystačia s exhibicionizmom povedľa „celebrít“ na stránkach bulváru.Zdá sa, že túžbou nezávislého (nezaradeného) poslanca je byť predsedom vlastnej strany. Takýto stranícky boss najprv vymyslí chytľavý názov, objedná kreatívne logo, osloví zopár spolupartajníkov, umelcov či mediálne známych ľudí a založí si stranu. Prázdnu stranu. Potom mu napadne, že zopár voličov ešte vie, že strana by mala mať program, a tak nejaký stvorí.Je pravda, že nie každý volič hľadá hodnoty a mnohým stačí len imidž. Avšak mnohí voliči by dôveryhodné osobnosti a s nimi aj hodnoty, program a riešenia naozaj radi videli.
Spejeme k atomizovanému stavu s mikrostraničkami s peknými názvami, no vzbudzujúcimi úsmev na tvárach voličov podobne, ako keď premiér straší 70 percentnou pravdepodobnosťou veľkého vojenského konfliktu.
Časy, keď sa prvoplánovo presadil Smer, alebo, keď si Igor Matovič mohol dovoliť experiment, sú minulosťou a takéto počiny sa nedajú ani kopírovať ani zopakovať. Ani nárast počúvanosti úspešného komerčného rádia automaticky neznamená rast percent. Nehovoriac o tom, že volič dnes už dobre vie, že na masívnu kampaň treba veľmi veľa peňazí a že tých čistých a zároveň voľných na takýto účel už veľa niet.
Je veľa ľudí, ktorí majú charakter, ctia hodnoty a disponujú riešeniami. Sú takí, ktorí dlhodobo budujú odborný program v rôznych oblastiach, ale buď sa odmietajú vrhnúť do politickej sféry, ktorú vidia ako zašpinenú, alebo nemajú prostriedky (presnejšie odmietajú sa zašpiniť špinavými), aby svoj kvalitný program mohli prezentovať a presadzovať. Stále je však je nádej, že títo ľudia sa v istom momente skôr či neskôr stretnú s ľuďmi, čo disponujú čistými prostriedkami a budú ochotní použiť ich v prospech reálnych riešení a politickej kultúry.
