Ak Srbsko chcelo začať prístupové rokovania s EÚ, nemalo inú možnosť než rokovať s Kosovom. Výsledkom je prelomová dohoda, ktorá má pre normalizáciu vzťahov na Balkáne, stabilizáciu a ďalší rozvoj obrovský význam. Vytvára pôdu pre budovanie mostov a môže byť zdrojom inšpirácie pre ďalšie konfliktné krajiny, konštatuje poľský týždenník Polityka. Skrátený text článku.
Mosty Balkán spájajú i rozdeľujú. Ten v Mostare (na obr.) bol po štyri storočia symbolom spolužitia kresťanov (katolíkov i pravoslávnych) a moslimov. Most postavili Osmani v 16. storočí a stál až do roku 1993, keď ho zámerne zničila armáda bosnianskych Chorvátov. Odkaz bol jasný – koniec jednoty na Balkáne. Starý most prestal existovať. Napokon bol s veľkou námahou znovu postavený. Ďalší balkánsky most, ktorý kedysi spájal Albáncov a Srbov v Mitrovici, síce stále stojí, ale už niekoľko rokov je zabarikádovaný a je symbolom rozdelenia Kosova.
Most cez rieku Ibar oddeľuje severnú, srbskú časť Mitrovice od južnej, albánskej. V noci tu dominuje osvetlený srbský kostol sv. Dimitrija, patróna mesta, postavený v roku 2005 na vyvýšenine. Svitanie patrí muezínom, ktorý na južnom brehu zvolávajú veriacich k modlitbe. Obe strany rieky žili niekoľko rokov v úplnej izolácii, ktorú len občan prerušili nepokoje a provokácie.
Toto leto môže byť pre Mitrovicu, Kosovo i celý Balkán prelomové. Nielen preto, že Chorvátsko sa stalo 28. členom Európskej únie, ale aj preto, že po niekoľkotýždňových rokovaniach došlo k dohode medzi Belehradom a Prištinou v otázke kosovských Srbov. Za odmenu koncom júna európski predstavitelia zahájili prístupové rokovania so Srbskom a Kosovu dali zelenú na rokovania o dohode o pridružení, ktorá je prvým krokom k európskej integrácii.
Albánci a Srbi
Etnicky v bývalej srbskej provincii Kosovo prevažujú Albánci. Z dvoch miliónov obyvateľov Srbov je len 140 tisíc. Roky ich dotuje Belehrad. Platí srbské školy a nemocnice a vypláca slušné platy štátnym úradníkom i policajtom, ktorí už niekoľko rokov nechodia do práce. Srbi si nárokujú historické práva na toto územie. Považujú ho za kolísku svojho národa – koncom 14. storočia sa v krvavej bitke na Kosovskom poli (neúspešne) pokúsili zastaviť osmanskú expanziu na Balkán.
Kosovo sa de facto oddelilo od Srbska už pred štrnástimi rokmi. Keď v roku 1988 vypuklo povstanie miestnych Albáncov, Belehrad ho chcel zastaviť rýchlo, a to aj za cenu prelievania krvi. Zahynulo vtedy 10 tisíc Albáncov a niekoľko tisíc stratilo svoj domov. Odvetou za to Albánci zaútočili na miestnych Srbov. Etnické čistky, ktoré potom nasledovali, sa skončili až po zásahu NATO. Kosovo potom bolo pod medzinárodným dohľadom a nezávislé od Belehradu. V roku 2008 jednostranne vyhlásilo nezávislosť, ktorú však nie všetky štáty uznali. Srbi osamostatnenie Kosova naďalej neakceptujú – vetu „Kosovo je Srbsko“ napísali aj do novej ústavy.
Dohoda: budovanie mostov a zdroj inšpirácie
Na jar tohto roku sa v Bruseli srbský premiér Ivica Dačić a kosovský premiér Hashi Thaçi dohodli na budovaní mostov. Belehrad naďalej neuznáva Prištinu, ale nová dohoda konečne definuje status kosovských Srbov. Srbské inštitúcie v Kosove budú nahradené novými, ktoré budú podriadené Prištine. V oblastiach obývaných Srbmi sa vytvoria spolky, ktoré budú mať rozhodovacie právomoci na miestnej úrovni. Podľa dohody sa na kosovské štátne štruktúry napoja aj srbské súdnictvo a polícia. Srbi si tak budú môcť voliť nielen svojho policajného prezidenta, ale garantovaný počet poslancov do národného parlamentu. Dostanú aj daňovú amnestiu, pretože roky neplatili dane, ani faktúry za plyn, elektrinu a vodu.
Bruselské rokovania trvali niekoľko týždňov. Nebyť tlaku únie, mohli skončiť fiaskom.
Belehradom roky udržiavaný provizórny systém nemohol trvať večne. V srbských enklávach niet práce. Jedinou možnosťou je pracovať ako štátny úradník alebo otvoriť si malý obchod. Belehrad sám má problém s rozpočtom a preto už nemohol status quo udržať.
Oveľa väčší optimizmus panuje v Prištine. Kosovský minister zahraničných vecí o srbských politikoch hovorí ako o „našich priateľoch z Belehradu“ a bruselskú dohodu prezentuje ako vzor, ktorý by mohol inšpirovať aj ďalšie konfliktné krajiny regiónu – Bosnu a Macedónsko.
(Foto: Flickr/watchsmart)
