Aj keď sa Berlusconimu jeho stredoeurópski epigóni zatiaľ nepriblížili, predsa tu máme zdarné napodobenia. Lenže aj týmto stredoeurópskym mediálnym magnátom raz môže zraziť hlavu napríklad zle vyplnené daňové priznanie, tvrdí v štvrťročníku Demokratický střed česká novinárka Mariana Pitrová, ktorá sa dlhodobo venuje talianskej politike. Skrátený text.
Silvio Berlusconi. Zdroj Wikimedia Commons
Pojem mediálny magnát je vo svete vcelku bežný. Čo sa týka pomerov v Českej republike, novinári k tomuto „prestížnemu druhu“ najčastejšie priraďujú trojlístok Soukup, Savov, Bakala. Jaromír Soukup ako majiteľ agentúry Médea, časopisu Týden a TV Barrandov oplýva na stredoeurópske pomery slušným portfóliom. Zdeněk Bakala vlastní vydavateľstvo Economia a viac než ako mediálny magnát sa profiluje ako mecenáš a úspešný podnikateľ. So Soukupom ho však spája záľuba investovať peniaze do činnosti úspešných i neúspešných politických projektov, hoci ani jeden z nich sa osobne o hlasy voličov neuchádza. František Savov je z uvedených mužov najtajomnejšou postavou. Vlastní vydavateľstvo Mladá fronta, ale popri tom má aj iné podnikateľské aktivity (pivovar Samson, investičný fond Maraflex).
K trojlístku mediálnych podnikateľov v roku 2013 pribudol štvrtý hráč, otázkou zostává, či to prinesie českému mediálnemu trhu šťastie. Ako jediný Čech sa Andrej Babiš vyrovnal západoeurópskym podnikateľom vstupujúcim do politiky, ktorých mantrou je „napraviť, čo ostatní pokazili“, s čím sa snažil v Rakúsku uspieť napríklad Frank Stronach. Zároveň sa stal Babiš epigónom pravého majstra Silvia Berlusconiho, keď si na vstup do politiky zabezpečil najúčinnejšiu zbraň – médiá.
Hnutie ANO spočiatku fungovalo ako občianske zoskupenie, ktoré kritizovalo zavedené politické i spoločenské praktiky. Podobným spôsobom v roku 1993 vznikla aj Forza Italia – hnutie založené Berlusconim, aby debatovalo nad vtedajšou neutešenou situáciou v Taliansku. Hra na „nestranu“ zabrala tak v Taliansku, ako aj v Česku a obaja hlavní predstavitelia sa vlastne „obetovali“ za dobro národa a rozhodli sa vstúpiť priamo do politiky. Berlusconi ako silný charizmatický líder kritizoval prebujnený klientelizmus. Čo na tom, že sám v tom čase už vlastnil televíziu, noviny, vydavateľstvo i AC Milano. Aj napriek do očí bijúcemu stretu záujmov sa dokázal Talianom vykresliť ako úspešný podnikateľ, ktorý svoju profesijnú usilovnosť zúročí pre dobro Talianov i v politike.
Andrej Babiš chce štát riadiť ako firmu a chváli sa tým, že v biznise toho v Čechách dokázal najviac. Forza Italia získala vo svojich prvých voľbách v roku 1994 21 percent hlasov. ANO získalo pred pár týždňami 19 percent. Berlusconi uspel vďaka rozdúchavaniu nacionálnej vlny, Babiš zase chce, aby boli supermarkety plné českých potravín a Česi neodchádzali za prácou do zahraničia. Miliardár slovenského pôvodu porovnanie s talianskym premiérom odmieta a odpovedá, že rozhodne nie je český Berlusconi, pretože „nemá slabosť pre neplnoleté dievčatá“. Jeho argument nie je ani vtipný, ani chytrý, pretože sa vo všetkých črtách zatiaľ s talianskym matadorom zhoduje, azda až na chronické odmietanie prevziať zodpovednosť a vstúpiť do zápasu, čo sa Berlusconimu v úlohe premiéra podarilo hneď po prvých voľbách.
ANO už tu raz bolo. Na Slovensku
Babiš však nie je priekopníkom cesty, vďaka ktorej sa spoločnosti zapáčil aj napriek zjavnému stretu záujmov.
Na rozdiel od Babiša sa Rusko nevrhol na politickú dráhu z pozície úspešného podnikateľa, s novinárčením mal bohaté skúsenosti. Vyštudoval žurnalistiku, ktorou sa niekoľko rokov živil vo verejnoprávnej televízii ako športový redaktor. Ako to už býva, ambiciózneho Ruska v necelých tridsiatich rokoch prestalo baviť analyzovanie športových výsledkov a zamieril do vedúcich poschodí Slovenskej televízie. Odchod z televízie na konci prvej polovice deväťdesiatych rokov odštartoval život nového Ruska – podnikateľa.
Rusko založil prvú spoločnosť v roku 1994 a už o rok neskôr rozbehol ďalšie aktivity pod značkou Markíza Slovakia. A práve s touto firmou sa Rusko uchádzal o licenciu na vysielanie novej slovenskej súkromnej televízie. Od roku 1996 sa slovenskí diváci mohli tešiť z nového kanálu TV Markíza, a Rusko sa rozhodol pustiť ešte ďalej – do politickej arény. Za tým pravdepodobne stála rovnaká motivácia ako u Berlusconiho, teda z pozície politika ochrániť vlastné podnikanie.
Rusko v roku 2001 založil stranu s rovnakou skratkou, akú má teraz Babišova strana, ANO (v Ruskovom prípade skratka znamenala Alianciu nového občana), a stal sa jej predsedom. Do slovenských parlamentných volieb v tom čase zostával jeden rok. Kampaň začala naplno, a to predovšetkým prostredníctvom Markízy. Rusko si však nezabezpečil priazeň len audiovizuálneho média, ale kampaň presadzoval aj na stránkach dennej tlače, konkrétne celoštátneho denníka Národná obroda. Noviny mali od roku 2001 nového vydavateľa, ktorým nebol nik iný než bývalý šéf publicistiky TV Markíza. Spoločníkom vydavateľstva bola firma, v ktorej štatutárnom orgáne pôsobil práve Pavol Rusko.
ANO získala vo voľbách 8 percent a Rusko zamieril do parlamentu. Stal sa ministrom, ale väzy mu zrazila aféra so zmenkou na 100 miliónov korún, ktorých splatenie nedokázal vysvetliť. Strana ANO sa usilovala o priazeň voličov aj v nasledujúcich voľbách a medzi kandidátmi nechýbali ani tváre z Markízy. Výsledky strany sa však ani zďaleka nepriblížili k päťpercentnej hranici. Rusko bol predsedom strany do roku 2007. Prchavosť celého jeho politického projektu dokladá, že v roku 2011 sa strana premenovala na Stranu slobodného slova Nory Mojsejovej. Milionárka Mojsejová v súčasnosti kvôli možným daňovým únikom sedí vo väzbe.
Americký sen poľského aktivistu
Ak v strednej Európe skutočne niekto dosahuje črty západných mediálnych magnátov, je to Grzegorz Hajdarowicz. Poľský podnikateľ s výraznou záľubou nielen v tlačovinách rozhýbal stojaté vody poľského mediálneho biznisu pred dvomi rokmi, keď si pripísal vlastníctvo vydavateľstva Presspublica, teda domu, ktorý vydáva preslávený konzervatívny denník Rzeczpospolita.
Grzegorz Hajdarowicz. Zdroj: Flickr/Piotr Drabik
Osud štyridsaťosemročného bývalého novinára akoby kopíroval americký sen. Hajdarowicz dospieval za železnou oponou, vyštudoval politické vedy na Jagellonskej univerzite a počas komunizmu bol opozičným aktivistom, ktorý sa podieľal na vydávaní ilegálnych novín. Po revolúcii krátko pôsobil v médiách a potom odišiel do Spojených štátov, kde založil spoločnosť pod názvom GREMI. Skupina GREMI sa skoro rozrástla, pohltila viaceré zahraničné spoločnosti a zamerala sa na investície na kapitálových trhoch, na obchod s nehnuteľnosťami a v neposlednom rade aj na mediálny trh. Hajdarowicz sa navyše púšťa aj do filmových projektov prostredníctvom Gremi Production. Jeho podnikateľská skupina má nakladateľstvo a teraz už aj vydavateľstvo, vďaka ktorého kúpe v roku 2011 Hajdarowicz získal 49-percentný štátny podiel v spoločnosti, ktorá vydáva noviny Rzeczpospolita. Zvyšnú časť odkúpil krakovský podnikateľ od britskej spoločnosti už v minulosti.
Rovnako ako Babiš aj Hajdarowicz tvrdí, že nákup mediálneho domu berie ako investíciu. Na rozdiel od ostatných hrdinov tohto článku sa však zatiaľ do politiky nechystá. Avšak nákup v súčasnosti najvplyvnejšieho opozičného denníka sa neobišiel bez škandálov, ktoré sa len ťažko dajú nespájať so záujmami súčasného kabinetu premiéra Donalda Tuska. Ako pripomína denník Financial Times, jedným z prvých krokov Hajdarowicza ako majiteľa poľského denníku bolo odvolanie vtedajšieho šéfredaktora Pawla Lisického. Na tom by nebolo nič až tak zaujímavého, keď sa mení majiteľ, menia sa aj podriadení. Avšak na odchode Lisického mala eminentný záujem Tuskova vládna Občianska platforma. Niekoľko mesiacov predtým totiž jeden zo senátorov vládnej strany ostro proti Lisickému vystúpil a dal najavo, že na čele vplyvného denníku je nanajvýš nepohodlný.
K impériu poľského mediálneho kráľa dnes patrí najstarší týždenník v krajine Przekrój, po privatizácii vydavateľstva Presspublica už aj denník Rzeczpospolita, hospodársky zameraný Parkiet a týždenník Uważam Rze. Hajdarowicz sa naďalej venuje aj ďalším podnikateľským aktivitám vo svojej skupine a pôsobí ako honorárny konzul Brazílie v Poľsku.
Šedá eminencia svätoštefanskej koruny
Aj najjužnejší člen Vyšehradu Maďarsko má svojho vplyvného podnikateľa, ktorý vie, ako spojiť príjemné s užitočným, respektíve vlastný i vládny biznis s médiami. Šesťdesiatosemročný Gábor Széles vyštudoval elektrotechniku a potom Harvard a v priebehu dvadsiatich rokov sa stal jedným z najbohatších priemyselníkov v Maďarsku. Széles je rovnako ako uvedení páni renesančným človekom – pôsobil ako prezident Zväzu maďarských zamestnávateľov a priemyselníkov, vlastní holdingovú spoločnosť obchodujúcu s elektronikou Videoton a šéfuje firme Ikarus vyrábajúcej autobusy. V novom tisícročí sa rozhodol vstúpiť na maďarský mediálny trh a v roku 2005 založil televíznu stanici Echo TV so zameraním na ekonomické spravodajstvo. V novembri nasledujúceho roku kúpil Széles celoštátny maďarský denník Magyar Hírlap s viac než štyridsaťročnou tradíciou. Denník sa po roku 1989 vyprofiloval na liberálne periodikum, čo trvalo dovtedy, keď sa stal súčasťou Szélesových mediálnych aktivít.
Meno mediálneho mogula oficiálne nefiguruje v maďarskej politike, o to viac sa však hovorí o jeho vplyve v kuloároch. Széles je horlivým podporovateľom premiéra Viktora Orbána a jeho vlády.
Na Echo TV i novinách Magyar Hirlap sa veľmi rýchlo začali prejavovať pomery, ktoré Szélesa obklopujú. Priestor začali dostávať novinári a komentátori známi svojimi xenofóbnymi postojmi.
Cestu, ktorú v Európe nastolil Silvio Berlusconi, začína využívať stále viac Európanov, ktorí už netúžia len po peniazoch, ale aj po vplyve na verejnosť. Z tých bývalých východoeurópskych odvážlivcov sa talianskej legende zatiaľ nikto nepriblížil. Rozhodne však nemôžeme povedať, že nejde o zdarné napodobenia. Nesmieme však zabúdať, že aj mediálni magnáti sú stále len ľudia z mäsa a kostí, ktorým môže zraziť hlavu zle vyplnené daňové priznanie alebo jednoducho len náklonnosť k nezrelým dievčatám.
