V súvislosti s ukrajinskou krízou a ruskou inváziou sa stále dohadujeme, ako adekvátne reagovať. Problémy však presahujú sféru sankcií a okrem iného vyzývajú tiež spomenúť si, na čo je Európa, myslí si popredný kanadský filozof a spisovateľ Michael Ignatieff. Úryvky z prednášky v Ditchley Park (Ditchley Foundation) vo Veľkej Británii.
Ruská anexia Krymu otriasla našimi predstavami o globálnom svetovom poriadku po roku 1989.
Verili sme, že spoločné záujmy Ruska a Európy v rovine ekonomickej integrácie budú znamenať, že násilné zmeny európskych hraníc sú už minulosťou. Všetky tieto ilúzie sa však rozbili.
Ideologické spory studenej vojny zmizli, a nikdy sa už nevrátili. Od čias Ruskej revolúcie milióny zástancov komunizmu bojovali, a v niektorých prípadoch aj zomierali, za presvedčenie, že existuje socialistická alternatíva ku kapitalistickému spôsobu výroby. Tieto „šťastné zajtrajšky“ rozdelili Európu na dve časti a ovplyvnili zápas o európsku dekolonizáciu. Nové nezávislé krajiny sa snažili zbaviť koloniálnej nadvlády a nahradiť ju nejakým variantom „socializmu v jednej krajine“. V roku 1989 spolu s pádom sovietskeho impéria skončili aj všetky nádeje vložené do „socialistického spôsobu výroby“ a šťastných zajtrajškov. Je mnoho typov kapitalistickej spoločnosti, avšak funkčná alternatíva ku kapitalizmu ako ekonomickému spôsobu produkcie neexistuje. Roku 1989 dal na túto otázku jasnú odpoveď.
Autoritársky typ kapitalizmu
Toto je presne to, čo mal na mysli Francis Fukuyama, keď nám povedal, že rok 1989 znamená koniec dejín. Dejiny sa, samozrejme, nekončia, ale Fukuyama mal pravdu, keď sa nazdával, že dejinný zápas medzi kapitalizmom a komunizmom sa skončil. Lenže po dvadsiatich piatich rokoch, od poľských hraníc po Pacifik, od polárneho kruhu po afganské hranice, sa črtá nový politický súper liberálnej demokracie, s ktorým Francis Fukuyama nerátal: politickou formou autoritársky, z ekonomického hľadiska kapitalistický a ideológiou nacionalistický.
Tento „autoritársky kapitalizmus“, ktorého prvým priekopníkom bol Augusto Pinochet v sedemdesiatych rokoch v Čile, je teraz hlavným súperom liberálnej demokracie. Ak máme čeliť jeho výzvam, musíme pochopiť jeho vnútornú logiku.
Putin používa svoju prezidentskú moc na odmeňovanie tých podnikateľov, ktorí dokážu najlepšie riadiť (a využívať) včlenenie Ruska do globálneho trhu so surovinami, najmä ropou, plynom a nerastnými surovinami. Ceny týchto komodít sú určované na svetovom trhu, čo znamená, že ruská ekonomika už nie je nezávislá. Je otvorená pre konkurenčné tlaky globálnych cenových systémov, ale prerozdelenie ekonomických výnosov v ruskom systéme – čiže kto zbohatne a kto zostane chudobným –, je určované štátnym aparátom sústredeným v rukách prezidenta a jeho kumpánov.
Extrakčné oligarchie
Nové Rusko – a tiež Čína – sú, ak máme použiť Acemogulov a Robinsonov termín, „extrakčné“ oligarchie. Z výkonu ekonomickej a politickej moci sú všetci domáci obyvatelia, okrem niekoľkých výnimiek, vylúčení. V Rusku nie sú žiadne inštitucionálne pravidlá kontroly a obmedzovania prílišných právomocí prezidentskej moci. V Číne musí prezident vyvažovať armádu a súperiacich členov politbyra. V oboch spoločnostiach existuje právny štát a nezávislé súdnictvo čisto v teoretickej rovine, nie v praktickej. Oligarchovia preto vedia, že ak budú predstavovať nejakú politickú výzvu pre daný režim, žiaden zákon ich neochráni.
Samozrejme, medzi ruským a čínskym variantom autoritárskeho kapitalizmu sú významné rozdiely. V čínskom modeli si strana zachováva monopolnú úlohu. Hoci sa na komunálnej úrovni konajú riadené voľby, nik nepredstiera, že systém je demokratický. Rusko však predstiera, že je demokratické: sú tam formálne ústavné záruky a voľby, ale nikto nepochybuje o tom, že celkovú kontrolu drží v rukách sovietska nomenklatúra a tajná polícia.
V Rusku formálny politický pluralizmus existuje iba na papieri. Je tam niekoľko politických strán, ale šancu má iba tá prezidentova. Sú tam slobodné médiá, ale k médiám, ktoré siahajú poza hranice Petrohradu a Moskvy, má prístup len prezidentova strana. Prezident priznáva, že v týchto mestách stratil strednú vrstvu, ale netrápi sa tým, pretože hlboko v srdci krajiny má moc pevne vo svojich rukách.
V prípade Číny sú mestá pod prísnym drobnohľadom strany, zatiaľ čo na vidieku, kde je stále zakorenené rozhorčenie nad obmedzením migrácie, zabavovaním pôdy a ničením domov, sa toleruje sporadický odpor. Ukazuje sa, že čínske autoritárstvo je húževnatejšie a účinnejšie než to ruské.
Súkromná sloboda a verejný despotizmus
Putinov aj Si Ťin-pchingov režim pochopili paradox, že čím viac slobody majú obyvatelia v súkromí, tým menej požadujú uplatnenie verejnej slobody. Sloboda v súkromí funguje ako poistný ventil, ktorý obsiahne akúkoľvek nespokojnosť s absenciou verejnej, demokratickej slobody.
Pretože autoritárske spoločnosti potláčajú kritické a pluralitné názory, môžu nasmerovať nacionalistické emócie na zdôvodnenie svojej nezodpovednej zahraničnej politiky, najmä na zdôvodnenie akejsi ochrany svojich krajanov v susedných krajinách.
Autoritárske oligarchie sú však krehké. Ich vládcovia si myslia, že musia mať pod kontrolou všetko, pretože inak by čoskoro už nemali vôbec nič. Ich hlavnou dilemou je, ako zvládať narastajúce politické ašpirácie iných. Za Stalina a Maa mohli byť takéto snahy potlačené silou. V novom type autoritárstva istá miera súkromnej slobody musí byť umožnená, pretože je podmienkou kapitalistického rastu.
Keď rast nasleduje kapitalistickú cestu, mnohí zo strednej vrstvy vďačia za svoje bohatstvo svojmu vlastnému úsiliu a nie iba strane alebo politickým konexiám. Zvyšovaním ich ekonomickej samostatnosti narastú aj ich požiadavky na politický hlas. Takéto požiadavky môžu byť pre režim rušivé a destabilizujúce. Čínsky moment destabilizácie prišiel roku 1989 na Námestí nebeského pokoja (Tiananmen); ruský režim bol naštrbený masovými pouličnými demonštráciami v Moskve roku 2012. Oba režimy prežili tieto okamihy krízy tak, že priškrtili domáci odpor a pustili sa do zahraničných výpadov s cieľom zjednotiť strednú vrstvu okolo spoločných nacionalistických cieľov.
Jedinečná kombinácia súkromnej slobody a verejného despotizmu oddeľuje nové autoritatívne režimy od ich sovietskej, respektíve maoistickej minulosti a pravdepodobne im zaručuje dlhodobú stabilitu. Aby bolo jasné, táto nová forma vlády má len malú vonkajšiu ideologickú príťažlivosť. Európa a Spojené štáty aj naďalej priťahujú imigrantov zo všetkých kútov sveta, a to slobodou v súkromnej i verejnej sfére. Z takýchto dôvodov sa predsa nik nesťahuje ani do Ruska ani do Číny.
Putinov pôžitok zo zastrašovania
Bývalý agent KGB, ktorého najtemnejším momentom bolo pálenie sovietskych kódových zoznamov na dvore drážďanskej pobočky KGB v novembri 1989, je stále nostalgicky priľnutý k strachu, ktorý bol sovietsky štát schopný vštepiť svojim nepriateľom doma aj v zahraničí. Putin, ako agent KGB, má zo zastrašovania pôžitok; no každý skutočný majster zastrašovania musí vedieť, ako ďaleko môže zájsť. Putin je realista.
V roku 1914 sa vplyvní myslitelia mylne domnievali, že globalizácia je natoľko pokročilá, že spoločné záujmy krajín prevážia nad nacionalistickou horlivosťou, spravodlivým rozhorčením a zatrpknutou pamäťou. Dnes, v globalizovanom svete Googlu, Microsoftu, Applu a Gazpromu sme ešte náchylnejší k podobne falošnému naratívu.
Horľavé materiály
Priamo pod ukrajinskou krízou začínajú bublať emócie vulkanickej sily, dva súperiace naratívy genocídy – jeden ruský, druhý ukrajinský –, ktoré si nedokážu navzájom priznať pravdu. V ruskom naratíve o ukrajinských nacionalistoch ako „fašistoch“ sa skrýva jedovatá historická spomienka na to, že mnoho Ukrajincov vítalo nacistickú inváziu roku 1941 ako oslobodenie spod sovietskeho jarma a mnohí z nich s skutočne kolaborovali Nemcami pri vyhladzovaní ukrajinských Židov. V konkurenčnom ukrajinskom naratíve je obraz o Putinovi taký, že chce znovu zaviesť sovietsku nadvládu, rovnakú, aká vyústila do násilného vyhladovania sedem miliónov Ukrajincov v rokoch 1931 až 1938. V miestach, ktoré Timothy Snyder pôsobivo nazýva „krvavým územím“, sa spomienka na hladomor stretáva so spomienkou na holokaust.
Tieto horľavé materiály musíme mať na pamäti vždy, keď sme v pokušení si myslieť, že ukrajinská kríza úspešne zoslabla.
Na čo je Európa
V dlhodobom horizonte by Európa mala Ukrajine poskytnúť cestu k európskej integrácii. Medzinárodné finančné inštitúcie by mali použiť podmienený úver, aby sa ukrajinský dom vyčistil od skorumpovaných politických elít, aby sa otvorila ekonomika, preniesla sa moc na regióny a aby sa rusky hovoriacemu obyvateľstvu zabezpečilo plnohodnotné miesto v ukrajinskej politickej budúcnosti. Popri tom by mala byť otázka členstva v NATO odložená ako ústupok ruským záujmom, no zároveň ponechaná v zálohe na utíšenie ukrajinského strachu.
Presne vo chvíli, keď sa zdá, že „viac Európy“ ponúka riešenie ukrajinskej krízy, voliči v Británii, Francúzsku a Nemecku akoby hovorili, že chcú „menej Európy“. Voliči na prosperujúcom severe sú unavení zo zachraňovania ekonomík juhu a znepokojuje ich rastúca migrácia Rumunov, Bulharov a ďalších z Východnej Európy na sever. Ďalšie rozširovanie – ktoré by mohlo stabilizovať Ukrajinu aj Balkán –, sa stalo veľmi nepopulárnym. Ukrajinská kríza prišla presne vo chvíli, keď riešenie spôsobom „viac Európy“ stratilo legitimitu v európskom dome.
Najhlbším predpokladom európskeho projektu je to, že kontinent je jeden – od Írska na západe, k poľským hraniciam na východe, od Štetína v Pobaltí, ako povedal Churchill, až po Konstancu na pobreží Čierneho mora. Európania akosi rýchlo stratili tento ideál: jeden trh, jeden ľud hovoriaci viacerými jazykmi a uskutočňujúci rôzne druhy demokracie – ideál s odhodlaním ukončiť vojnu v európskom dome.
V tomto európskom projekte sa niektoré veci pokazili: je tu priveľa byrokracie, priveľa zasahovania do právomocí suverénnych štátov, príliš pomalý vývoj smerom k spoločnej európskej obrannej a zahraničnej politike, priveľa malicherných sporov medzi hlavami vlád a rastúce rozčarovanie Európanov ohľadom európskeho projektu ako takého.
Nechcem popierať toto rozčarovanie alebo spochybňovať diskusiu o nevyhnutnosti reformy európskych inštitúcií. Chcem len, aby si Európania, najmä tí britskí, spomenuli, pre čo je Európa.
Ak Európa zlyhá v integrácii balkánskych štátov a Ukrajiny, ak budú tieto štáty po desaťročie alebo viac živoriť na polceste, ako to teraz väčšina predpokladá, riskujeme vytvorenie bezpečnostného vákua, ktoré bude vyplnené Ruskom, s negatívnymi dôsledkami pre bezpečnosť celej Európy.
Po Kryme, po nastupujúcom krvavom kalifáte na brehu rieky Tigris, po narastajúcom napätí v Čínskom mori nepotrebujeme žiadne ďalšie bláznivé dobrodružstvá v zahraničí, ani slová, ktoré nie sú podoprené skutkami. Potrebujeme takú Európu a také Spojené štáty, ktorých občania opäť veria vo vlastné inštitúcie a ktoré sa chopia príležitosti potvrdiť, že v pokojnom súperení dokážu čeliť výzvam nového autoritárstva.
(Ilustr. foto: Flickr/Saša Maximenko)
