Úryvky z textu, ktorý Dietrich Bonhoeffer napísal na Vianoce 1942 k desiatemu výročiu nástupu Hitlera k moci.
Čas je najvzácnejšie dobro, ktoré máme. A pretože je nenávratný, pri každom pohľade späť nás znepokojuje myšlienka na čas, ktorý sme stratili.
Stratený čas je čas nenaplnený, prázdny. Minulé roky také neboli. Stratili sme veľa, veľmi veľa, ale nebol to stratený čas. Poznanie, ktoré sme získali a skúsenosti, ktoré sme si uvedomili až neskôr, sú však len abstrakciou skutočného života. Ale aj keď schopnosť zabúdať je dar, k zodpovednému životu predsa len patrí pamäť a opakovanie získaných poznatkov.
Chcel by som vedieť, či boli niekedy v dejinách ľudia, ktorí mali vo svojej dobe tak málo pôdy pod nohami ako my; ľudia, ktorým sa všetky prítomné alternatívy javili rovnako neúnosné, odporujúce životu a nezmyselné; ľudia, ktorí sa snažili čerpať silu výlučne z minulosti a z budúcnosti, teda mimo prítomné alternatívy; ľudia, ktorí napriek tomuto všetkému mohli s dôverou a pokojom očakávať úspech svojej veci bez toho, aby fantazírovali.
Veľká maškaráda zla pomiešala všetky etické normy. Skutočnosť, že zlo vystupuje ako svetlo, ako dobro, dejinná nutnosť, či sociálna spravodlivosť, mätie každého, kto vyrástol vo svete našich tradičných etických pojmov.
Človek, ktorý sa riadi svojím svedomím, sa osamelo bráni pred tlakom krízových situácií, v ktorých sa musí rozhodovať bez rady a pomoci druhých, odkázaný len sám na svoje vlastné svedomie.
Zdá sa, že v mätúcom množstve rôznych možností môže človeku najlepšie pomôcť cesta povinnosti. Tá mu hovorí, že najbezpečnejšie je vykonať to, čo je nariadené; zodpovednosť nesie ten, kto vydal rozkaz, nie ten, kto ho vykonal. Avšak ten, kto sa obmedzí na takéto konanie povinností, nikdy nenájde odvahu k činu na vlastnú zodpovednosť. Iba taký čin však môže zasiahnuť zlo v jeho strede a premôcť ho. Človek povinnosti bude musieť nakoniec splniť svoju povinnosť aj voči diablovi.
V týchto rokoch sme videli veľa statočnosti a obetavosti, ale málokedy osobnú odvahu. Ani u seba samých nie. Bolo by priveľmi naivné zvaľovať tento nedostatok jednoducho na individuálnu zbabelosť. Pozadie je totiž celkom iné. My Nemci sme sa po stáročia učili poznávať nutnosť poslušnosti a jej silu. Zmysel a veľkosť nášho života sme videli v úplnom podriadení sa úlohe, ktorá nám bola zverená. Dívali sme sa nahor, nie však v otrockej bázni, ale v slobodnej dôvere, ktorá v úlohe videla povolanie a v povolaní poslanie.
Kde sa vo svete hovorilo o slobode vášnivejšie než v Nemecku od Luthera až po filozofiu idealizmu? Nemecký človek videl svoju slobodu v tom, že sa snažil oslobodiť od svojvôle službou celku. Povolanie a sloboda znamenali pre neho dve strany jednej a tej istej veci. Lenže práve tým podcenil svet. Nerátal totiž s tým, že jeho ochotu podriadiť sa a nasadiť aj vlastný život pre splnenie úlohy by niekto mohol zneužiť na zlé ciele. Ak k tomu predsa len došlo, ak sa napokon sproblematizoval výkon povolania, muselo to otriasť všetkými základnými mravnými pojmami nemeckého človeka. Nutne sa muselo ukázať, že nemeckému človeku ešte chýbalo jedno dôležité základné poznanie: poznanie o nutnej prednosti slobodného a zodpovedného činu pred plnením povolania a úlohy. Namiesto toho konal nezodpovedne a bezohľadne, alebo sa umáral kadejakými výčitkami, čo beztak k žiadnemu činu neviedlo. Osobná odvaha však môže vyrásť iba zo slobodnej zodpovednosti slobodného človeka. Nemci až teraz začínajú objavovať, čo znamená slobodná zodpovednosť.
Ak je úspešné dobro, úspech môžeme považovať za eticky irelevantný. Problém sa však vynára vtedy, keď sa úspech dosiahne zlými prostriedkami. Vtedy zisťujeme, že s úlohou sa nemožno vysporiadať ani teoretickým kritizovaním z pozície diváka ani potrebou byť v práve, t. j. ani tak, že sa odmietneme pohybovať na poli faktov, ani oportunistickým vzdaním sa seba samého a kapituláciou pred takýmto úspechom. Nechceme a ani nesmieme byť ani urazenými kritikmi ani oportunistami, ale musíme prevziať spoluzodpovednosť za utváranie dejín.
Judášova postava, ktorá bola pre nás doposiaľ nepochopiteľná, nám teraz už nie je taká cudzia. Atmosféra, ktorá nás obklopuje, je natoľko zamorená nedôverou, že sa v nej priam dusíme. Avšak tam, kde sme dokázali prekonať nedôveru, zažili sme skúsenosť dosiaľ netušenej dôvery. Tam, kde dôverujeme, zverujeme svoj život do rúk druhých. Naučili sme sa dôverovať napriek všetkým ťažkostiam, v ktorých sme museli žiť a rozhodovať sa.
Nečinné vyčkávanie a tupé dívanie sa nie sú kresťanské postoje.
Optimizmus v podstate nie je názor na súčasnú situáciu, ale životná sila, sila nádeje tam, kde iní rezignovali, umenie kráčať so vztýčenou hlavou, keď sa všetko zdá byť stratené, sila uniesť zvraty, sila, ktorá neprenechá budúcnosť protivníkovi.
Pomyslenie na smrť sa nám v posledných rokoch stávalo čoraz bližším. V hĺbke zrejme cítime, že jej už patríme a každý nový deň je zázrakom. Aj keď každý z nás pozná tú hlbokú únavu, ktorej sa však nesmieme poddať, nemôžeme povedať, že zomrieme radi. Na to sme až priveľmi zvedaví. Alebo trochu vážnejšie povedané, boli by sme radi, keby nám bolo dané nahliadnuť zmysel tohto nášho zmäteného života.
Ešte milujeme život, ale myslím, že smrť nás už nedokáže prekvapiť.■
Video k článku:
