Dlhodobá vláda jednej strany, žiadne voľby, žiadny parlament ani legitímna opozícia. Mimosúdne popravy, mučenie, svojvoľné väznenie, miznutie osôb, nekonečne dlhá vojenská služba, nútené práce, obrovská chudoba. To je Eritrea.
V Eritrei panuje tvrdý totalitný režim. Útlak, represie, chudoba a nezamestnanosť sú dôležité faktory útekov. No kľúčom k porozumeniu, prečo toľko Eritrejčanov uteká z krajiny, je nekonečne dlhá a mučivá vojenská služba, povinná pre mužov i ženy, píše reportér David Smith v The Guardian.
Ak mladý človek povinne strávi v armáde aj viac ako desať rokov, počas ktorých nemôže zarábať, má potom mizivú šancu budovať si svoj život. Eritrejská vláda ospravedlňuje dlhú vojenskú službu ako nutnosť pre prípad ďalšieho vojenského konfliktu s Etiópiou.
„Eritrejčania sú dnes po Sýrčanoch a Afgancoch treťou najväčšou skupinou ľudí, ktorí sa vydávajú na riskantnú cestu cez Stredozemné more do Európy. Podľa odhadov opustí svoju krajinu každý mesiac päťtisíc Eritrejčanov,“ konštatuje David Smith. Tí, čo odchádzajú do Európy, posielajú peniaze svojim rodinám, aby im pomohli. Aj pomoc vlastnej rodine je jednou z motivácii útekov za hranice.
Eritrea je bývalá talianska kolónia. Nachádza sa v severovýchodnej Afrike, na pobreží Červeného mora. Susedí so Sudánom, Etiópiou a Džibutskom. Po druhej svetovej vojne bola spojená s Etiópiou, od ktorej získala nezávislosť po niekoľkoročnej vojne v roku 1993. Má šesť miliónov obyvateľov. Polovicu populácie tvoria kresťania a polovicu moslimovia.
Eritrea je jednou z najuzavretejších krajín sveta. Mnohí ju označujú kvôli diktátorskému režimu za „africkú Severnú Kóreu“. Prezident Isaias Afwerki je pri moci už 22 rokov. Vládne tu jediná strana a nekonajú sa žiadne voľby. Neexistuje tak ani legitímna politická opozícia a neexistuje fungujúca občianska spoločnosť.
Najmenej šestnásť novinárov je v súčasnosti vo väzení, upozorňuje ďalej reportér Guardianu. Podľa indexu slobody tlače organizácie Reportéri bez hraníc je Eritrea zo 180 krajín na poslednom mieste. Pre zahraničných novinárov je vstup do krajiny zakázaný, v ostatných mesiacoch je niekoľkým novinárom umožnený len výnimočne. Aj tí sú však pod neustálym dohľadom.
Keď jeden zahraničný fotograf fotil v hlavnom meste jedného z mnohých žobrákov, okamžite k nemu prišiel muž v civile a nariadil fotku vymazať. Keď sa reportér Guardianu rozprával s jedným z obyvateľov, ten mu povedal: „Ak zverejníte moje meno, do dvadsiatich štyroch hodín si pre mňa prídu.“
Obyvatelia žijú s dvojitou morálkou, známou z totalitných režimov. Na verejnosti často predstierajú iné, než si myslia a hovoria v súkromí.
„Nedávna správa OSN o ľudských právach v Eritrei hovorí o mimosúdnych vraždách, mučení, svojvoľnom väznení, miznutí osôb, o nekonečnej vojenskej službe a o nútených prácach,“ pripomína David Smith. V krajine vládne „všadeprítomný systém kontroly, ktorý je používaný absolútne svojvoľne a udržiava obyvateľstvo v stave trvalej úzkosti“.
Minister informácií Yemane G. Meskel však správu odmieta a tvrdí, že v krajine nik nebol odsúdený pre politické názory.
- (red; zdroj ilustr. obr.: Flickr / David Stanley)
