Kultúrny život starých a starších dôb mal svoju najvyššiu nadosobnú ideu v náboženstve. To bola posledná duchovná jednota, do ktorej vyúsťovali všetky životné sily, ktorej sa podriaďovali všetky kultúrne hodnoty: os, okolo ktorej obiehal celý duchovný i hmotný svet. Náboženstvo dávalo posledné konečné kritériá každej ľudskej činnosti: kritériá mravné i estetické, hospodárske i vedecké sa z neho odvodzovali priamo alebo sprostredkovane. V ňom spočívali korene architektúry i poézie, v ňom boli dané možnosti ich vývoja aj ich medze.
Kresťanstvo, ktoré v Európe vytvorilo kultúrnu konvenciu, je dnes mŕtve alebo aspoň vychladnuté, neplodné, ochromené. Nehovorím o cirkvách – mám na mysli samotného živého kresťanského ducha. Úradné cirkevné kresťanstvo je dnes všade vyhasnutým uhlíkom: historický formalizmus, ak sa na vec dívaš teoreticky, prisluhovanie štátu, ak sa na vec dívaš prakticky.
Kresťanstvo nesie myšlienka o vykúpení z tohto života; kresťanstvo ti sľubuje, že ti dá duchovné krídla, ktoré ťa vynesú z tohto slzavého údolia. Ale pozemský život dnes pre veľkú väčšinu ľudí nie je slzavým údolím a veľkej väčšine ľudí sa v ňom žije ak nie dobre, tak aspoň znesiteľne alebo obstojne. Prišla veda a priniesla pokrok techniky, hygieny, výchovy a urobila zem prívetivejšou, než bola v čase, keď kresťanstvo pracovalo so svojou hlavnou myšlienkou vykupiteľského prísľubu a ohlasovalo ju chudákom a vydedencom.
Znakom každého opravdivého náboženstva je jeho potreba, jeho nutnosť: opravdivé náboženstvo je výkrikom z tiesne a úzkosti doby; v ňom sa sústreďujú jej najhlbšie potreby, ono rozväzuje jazyk jej najskrytejším úzkostiam a nádejam. Svet sa v určitom okamihu nemohol zaobísť bez kresťanstva: len tak možno pochopiť jeho úspech. Ale dnes veľká väčšina ľudí kresťanstvo skutočne nepotrebuje: preto ono ustupuje zo života a jeho dielní do teologických a filozofických posluchární, stáva sa predmetom vedeckého a historického bádania.
-
(Úryvky z textu Kultúrne hodnoty a životné sily, 1909)
Podľa mňa nejestvuje náboženstvo bez vnútorných zážitkov a skúseností: ak niekde, tak práve tu sú ony látkou tvorby. Nie je však náboženská skúsenosť ako najvnútornejšie vlastníctvo duše niečo nekomunikovateľné?
Máme my, moderní ľudia, dostatok silných náboženských skúseností? Nehráme sa iba s náboženskými náladami?
Pascal stojí na prahu modernej náboženskej filozofie, zároveň je typ i osobnosť, poriadok i bolesť, klasik i dôverník našich duší; niekto, kto pre najosobnejšie zážitky a bolesti našiel najzákonitejšiu formu. … Ako prvý naznačil, že nie je možné rozriešiť náboženskú otázku ináč než tvorivým úsilím celej ľudskej bytosti. Od Pascala v tomto zmysle vedie už priama cesta k Rousseauovi, Kantovi, Kierkegaardovi, až k najnovším filozofom, až k Bergsonovi a k pragmatikom: tí všetci už po Pascalových stopách prenášajú ťažisko problému z povrchnej racionálnej dialektiky do najvnútornejšieho stredu ľudskej bytosti: do citu, vôle, charakteru; do osobnej skúsenosti a osobnostného rastu…
Jedinečná krása kresťanstva je pre mňa práve v tom, ako poňalo a vyslovilo nekonečnú cenu každej ľudskej duše a nenahraditeľnosť jej straty; nepoznám básnicky väčšiu a naliehavejšiu ideu ani ideu tragickejšiu.
V náboženstve je prameňom poznania vnútorná skúsenosť, čosi, čo som prežil a mohol prežiť len ja, ktorý som prešiel tými a tými jedinečnými udalosťami a skutkami, a čo je teda vo svojej podstate neodovzdateľné; čosi, v čom je zrušený rozdiel medzi podnetom a predmetom, čosi, čo je viazané na osobnosť; čosi, čoho nie som pánom, čo si nedávam ja sám, ale čo sa deje so mnou a vo mne.
Prototypom klasicky náboženskej tvorby je pre mňa, ako som už povedal, Pascal. Svojím tvorivým činom pre mňa stojí na prahu modernej náboženskej filozofie. … Vieru chápal ako prácu, povinnosť, mravné napätie, teda čisto eticky. Náboženstvo v jeho ponímaní prestáva byť abstraktnou úlohou teológie, ktorá sa skôr či neskôr rozrieši raz navždy dialektikou, a mení sa v príkaz neutíchajúceho mravného zápasu o duševný rast.
Náboženské vedomie vzniká vo vnútri jednotlivca, zdokonaľuje jeho vnútro a pretvára ho na orgán najintenzívnejšieho života, ktorý vo svojej žiare zaplavuje všetky duševné sily. V tomto zmysle je správne, keď sa o mystike hovorí ako o podstatnom, ba dokonca základnom náboženskom jave; naozaj, každý intenzívny náboženský život sa aspoň približuje k mysticizmu. A v mysticizme sa obrodzovali a neraz sa aj celkom obrodili náboženstvá, ohrozené scholastikou a jej vyprahnutým formalizmom. Ale mystika nie je kvietizmus, mystika nie je nečinná kontemplácia; pravá mystika bola vždy činná: vopred si vybojovala Boha a popri tom aj svet.
„Modlite sa v duchu a pravde,“ povedal Kristus; a inokedy: „Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš Otec na nebesiach“ – to všetko čelí rituálom a dogmám, pokiaľ by strhávali náboženskosť na úroveň materiálnosti, spútavali ju a väznili vo formulách a zotročovali ju do rutiny.
Donedávna sa dogma ponímala poznatkovo; hľadelo sa na ňu ako na zastaranú a prekonanú vedeckú poučku, ktorá chcela logickým jazykom a logickými dôvodmi dokazovať niečo náukové. Toto stanovisko je však úplne chybné: dogma nemá a nikdy nemala náukový účel, a preto sa jej nemôžu dotýkať vedecké objavy. Ráz dogmy bol vždy symbolický a praktický…
Dokazovať niečo rozumovo alebo formulovať niečo rozumovo nie je a nikdy nebolo účelom dogmy; naopak: jej účel bol vždy náukovo-negatívny – mali sa ňou vždy len vymedziť smery, v ktorých ležia tajomstvá, čo unikajú rozumovému poznávaniu. Dogma ako formula má prakticko-sociálny význam: zhmotňuje vnútorný život a spája všetkých, čo zažili určitý vnútorný dej alebo akt náboženskej viery, čo prešli najmä jej konkrétnou krízou.
- (Úryvky z textu Umenie a náboženstvo, 1914)
