Oživiť vyhliadky strednej vrstvy je dnes najdôležitejšou, no zároveň aj najťažšou úlohou, tvrdí popredný americký spisovateľ a novinár Fareed Zakaria v článku pre The Washington Post. Zároveň pripomína, že pre zlepšenie spoločenského vzostupu a pre rozšírenie prosperujúcej strednej vrstvy treba väčšiu pozornosť venovať chudobným. Mierne skrátený text.
Je nerovnosť príjmov najväčším problémom našej doby? Prezident Obama predniesol 4. decembra prejav na túto tému a vyvolal ním živú debatu. Niektorí s ním súhlasia, iní – ako napríklad komentátor novín The Washington Post Ezra Klein – naopak tvrdia, že hlavnú pozornosť treba venovať otázke nezamestnanosti.
Obama v skutočnosti povedal, že výzvou dneška je kombinácia príjmovej nerovnosti a nedostatku príležitostí na vzostupnú sociálnu mobilitu. To sa mi javí ako správny prístup ako umožniť ľuďom spoločenský vzostup a vytvoriť tak prosperujúcu strednú vrstvu. Ak pritom chlapci z Googlu zostanú bohatí, nič sa nedeje.
Keď ľudia dnes hovoria o nerovnosti, zväčša spomínajú tri veci: obrovský vzostup veľmi bohatých ľudí, stagnujúce mzdy a oslabené vyhliadky americkej strednej triedy, a napokon veľký počet ľudí v spodnej časti spoločenského rebríčka.
Ide však o tri odlišné javy. O tom, či spolu súvisia, teda, či je ďalšie bohatnutie už beztak bohatých ľudí príčinou stagnácie strednej triedy a chudobných, prebieha veľká diskusia a objavili sa aj viaceré kvalitné štúdie na túto tému. Závery sú však nejasné.
Vrstva najbohatších sa rozrastá na celom svete a v tomto trende sú Spojené štáty na čele. Zdá sa však, že tento jav má štrukturálne príčiny (globalizácia a technologický rozvoj pomáhajú superstarom, finančné trhy pomáhajú bohatým ešte viac bohatnúť) a tiež politické (nižšie daňové sadzby a politický vplyv finančného sektora). V Spojených štátoch zohrávajú svoju rolu všetky tieto faktory – technologické inovácie, globálny dosah ekonomiky a obrovské kapitálové trhy, ale tiež znižovanie daní, deregulácia, silný finančný sektor –, takže sa nemožno čudovať, že práve Spojené štáty vykazujú najväčší nárast najbohatšej vrstvy.
Oživiť vyhliadky strednej vrstvy je jednoznačne najdôležitejšou úlohou, pretože sa týka najväčšieho počtu ľudí. To je však zároveň to najťažšie. Tento problém trvá už štyridsať rokov a stále sa nedarí nájsť trvalé riešenie. Máme dostatok dôkazov, že rastúca nerovnosť strednú vrstvu vytláča. Avšak rovnako presvedčivý príbeh o tom, ako technológie, globalizácia a úpadok amerického vzdelania a zručností prispievajú k stagnácii miezd stredných pracovníkov, bude ešte len potrebné napísať.
Pomohlo by k vytvoreniu dynamickejšej strednej vrstvy vyššie zdanenie bohatých? Azda áno, nie je však jasné, ako presne. Treba tiež poznamenať, že americký daňový systém opierajúci sa predovšetkým o daň z príjmu je dnes už progresívnejší než európske systémy, ktoré získavajú omnoho väčší podiel príjmov z nepriamych daní. Desať percent Američanov s najvyššími príjmami platí asi 70 percent všetkých federálnych daní z príjmu. V New Yorku platí horné jedno percento takmer 45 percent všetkých miestnych daní z príjmu.
Niektorí tvrdia, že skutočná súvislosť medzi nárastom bohatých a úpadkom strednej triedy je politická. Bezpochyby platí, že (dobre organizovaní) bohatí dokážu pre seba – vzhľadom na obrovskú rolu peňazí v dnešnej politike – získať konkrétne daňové a regulačné úľavy. Nezabúdajme však na to, čo sa v Spojených štátoch udialo v posledných desiatich rokoch: program Medicare bol významne rozšírený, bol prijatý takmer kompletný systém univerzálnej zdravotnej starostlivosti, energetická politika sa zmenila v rozpore so želaním veľkých ropných a uhoľných spoločností, daňové sadzby pre najbohatších dosiahli najvyššiu úroveň za posledných tridsať rokov a bol schválený aj stimulačný program vo výške jedného bilióna dolárov na podporu zamestnanosti. Európa so svojimi omnoho rovnostárskejšími politikami naopak tvárou v tvár najväčšej nezamestnanosti od čias veľkej hospodárskej krízy zoškrtala sociálne výdaje. Tieto udalosti o nadmernej politickej sile amerických boháčov nesvedčia.
Z troch problémov uvedených na začiatku sa ako najľahší javí ten, o ktorom sa hovorí najmenej: osud chudobných, ktorých počet v Spojených štátoch dosahuje 46 miliónov. Pretože chudobní zväčša nechodia voliť a nelobujú, od iniciatívy Lyndona Johnsona v šesťdesiatych rokoch sa im nevenuje veľká pozornosť.
Nemáme všetky odpovede, ale ak hľadáme politiky, ktoré by pravdepodobne najviac podporili sociálny vzostup a zníženie nerovností, treba presunúť pozornosť od bohatej a strednej vrstvy a viac sa zamerať na opomínaných chudobných. ■
Video k článku:
Prejav prezidenta Baracka Obamu o ekonomickej mobilite
