Premiér Robert Fico na oznámenie svojej kandidatúry na prezidenta využil hodnotenie výsledkov vlády za rok 2013. S veľkolepou pompou deklaroval úspešnú misiu svojej vlády. Sám tak, azda nechcene (alebo naopak zámerne), určil aj hlavnú tému prezidentskej kampane. Hoci protikandidáti sa zatiaľ podľa toho nesprávajú, v kontexte kandidatúry aktuálneho premiéra voľba prezidenta je, respektíve by mala byť najmä o tom, v akej situácii sa krajina nachádza, čo ako premiér a predseda najsilnejšej politickej strany pre Slovensko urobil a prečo by teda mal, alebo naopak nemal zasadnúť na post hlavy štátu.

Premiér Fico zaviedol novú tradíciu samohodnotenia výsledkov vlastnej vlády a takmer nikto, zdá sa, výraznejšie nenamieta. Pozrime sa teda, v akom stave mieni premiér kandidujúci na prezidenta odovzdať ekonomiku krajiny.

V programovom vyhlásení sa druhá vláda Roberta Fica zaviazala:
- zmiernením dopadov krízy posilniť istoty ľudí;
- konsolidovať verejné financie, tak aby deficit verejných financií bol v roku 2013 pod tromi percentami HDP;
- znížiť vysokú nezamestnanosť mladých ľudí a systematicky riešiť problém dlhodobej, najmä regionálnej nezamestnanosti;
- zvýšiť vymožiteľnosť práva a systematicky likvidovať korupciu na všetkých stupňoch spoločnosti;
- konsolidovať verejné zdravotníctvo s dôrazom na jeho finančnú stabilizáciu;
- efektívne využiť prostriedky z fondov Európskej únie na modernizáciu a rozvoj štátu a spoločnosti;
- posilniť hospodársku, sociálnu a územnú súdržnosť spoločnosti;
- založiť dlhodobé tendencie pre hospodársky, sociálny, environmentálny a vedecko-technický rozvoj Slovenska a pre zlepšenie kvality života;
- byť vládou otvorenou všetkým vrstvám slovenskej spoločnosti aj prostredníctvom vytvorenej Rady solidarity a rozvoja za účasti partnerov sociálneho dialógu.

Nezamestnanosť rastie

V rámci nezamestnanosti a špeciálne nezamestnanosti mladých ľudí je dnes Slovenská republika na chvoste celej EÚ.

Miera nezamestnanosti v prvom kvartáli roku 2014 vzrástla na 14, 5 % (teda z úrovne pod 13 % počas vlády Ivety Radičovej na úroveň zhruba na konci prvej vlády Roberta Fica). Najviac vzrástla miera nezamestnanosti absolventov a mladých ľudí vo veku 15-24 rokov (v rámci vekovej skupiny 20-24 rokov vzrástla nad 30 %, čo predstavuje vyše 60 tisíc mladých ľudí).

Ani prvá ani druhá vláda Roberta Fica neprijala žiadne významné opatrenia na riešenie problému nezamestnanosti, a tie, ktoré boli implementované, sa ukázali ako neúčinné (viď graf; pre porovnanie všetky grafy uvádzame od roku 2002, teda od druhej vlády Mikuláša Dzurindu).

Podrobnejší pohľad na problém nezamestnanosti aj v kontexte tvorby pracovných miest získame, ak sa sústredíme na samotnú zamestnanosť a konfrontujeme ju s ukazovateľom miery nezamestnanosti. Zatiaľ čo relatívny ukazovateľ miery nezamestnanosti nás môže zmiasť, tak reálne číslo, teda zamestnanosť, nám odhalí prepad zamestnanosti o takmer 200 tis. osôb po roku 2009 i to, že doposiaľ sa nepodarilo dostať zamestnanosť na predkrízové hodnoty (viď nasledujúci graf ).

Za posledné roky možno sledovať tiež výrazné zvyšovanie priemernej dĺžky evidencie uchádzačov o zamestnanie: z úrovne zhruba 10 mesiacov ku koncu druhej vlády Mikuláša Dzurindu na úroveň vyše 17 mesiacov v roku 2013, teda za druhej vlády Roberta Fica. To znamená, že z nezamestnaných sa stávajú ďalší dlhodobo nezamestnaní.

Pri takomto raste nezamestnanosti vláda Roberta Fica vykazuje redukovanie počtu poberateľov dávky v nezamestnanosti a tiež stabilizovanie výdavkov na poberateľov dávky v nezamestnanosti (zhruba na úrovni 170 mil. eur). Robí to však administratívnym prikrášľovaním štatistík, nekorektným škrtaním, či vyraďovaním z evidencie, pričom nerieši ani nezamestnanosť absolventov škôl (postojom, že títo zamestnaní ešte ani neboli, takže na dávku v nezamestnanosti nárok nemajú).

Exkurz: Samohodnotenie vlády v polovici volebného obdobia

V roku 2008, pri prvom dvojročnom hodnotení svojej vlády Robert Fico povedal:: „Vidím Slovensko v roku 2010 ako vnútorne politicky stabilnú krajinu s dobrými vzťahmi so susedmi, ako krajinu, ktorá napriek svojej územnej malosti a malému počtu obyvateľov, požíva medzinárodný rešpekt, ako krajinu potvrdzujúcu reálnosť kombinácie silného hospodárskeho rastu a sociálneho štátu, ako krajinu hrdú na svoju minulosť a prítomnosť, ako krajinu, ktorá vie, čo chce dosiahnuť v strednodobom a dlhodobom horizonte až do roku 2030. Jednoducho povedané, vidím Slovensko v roku 2010 ako krajinu, v ktorej sa dá podnikať a oplatí žiť.”

Bola to jedna z tých politických deklarácii, ktoré v kontexte s realitou vyznievajú ako krutý vtip. Realitou bolo nielen výrazné zhoršenie podnikateľského prostredia, ale aj enormná korupcia. (Analýzy a ekonomický pohľad na stav súdnictva do roku 2010 tu [pdf].)

V uvedenom hodnotení sa Robert Fico tiež vyjadril, že „aj v tomto roku (2008, pozn.) aj v rokoch 2009 a 2010 bude vláda pokračovať v politike hospodárskeho rastu a budovania sociálneho štátu, ale ešte s nižším deficitom, ktorý bude v roku 2009 predstavovať len 1,7 percenta. Aj tento historicky najnižší deficit obsahuje v sebe deficit Sociálnej poisťovne, preto môžeme už pomaly hovoriť o vyrovnanom štátnom rozpočte. Opäť, bez privatizácie, bez zvyšovania daní a poplatkov, bez ďalšieho zadlžovania Slovenskej republiky.“

Znie to ako krutý vtip, pretože realita v roku 2009 bola takáto: hospodársky prepad o 4,7 % HDP a deficit 8 % (v nasledujúcom roku 7,7 % vrátane enormného nárastu dlhu).

Zadlžovanie štátu

Aktuálny záväzok z programového vyhlásenia vlády z roku 2012 znížiť deficit pod 3 % HDP sa azda nakoniec splní, no zostáva naďalej na posúdení Eurostatu, či predaj núdzových zásob ropy započíta alebo nie, a teda či deficit skutočne klesne pod určenú hranicu, alebo nie. Splnenie tohto kritéria môže ešte ohroziť aj nedostatočný výber DPH. To všetko sa však reálne ukáže až v Štátnom záverečnom účte za rok 2013.

Z nasledujúceho grafu je zrejmé, že od vzniku samostatnej Slovenskej republiky rastú tak výdavky, ako aj príjmy verejnej správy, pričom ešte nikdy nedošlo k stavu, že by sme minuli menej, než máme reálne k dispozícii (cez dane, odvody a rôzne poplatky). Dnes, v čase druhej vlády Roberta Fica však verejný dlh už atakuje hranicu 60 % HDP (vyše 41 mld. eur pri celkovom HDP vyše 71 mld. eur). Toto skutočne nie je výsledok práce zodpovedného hospodára a nazvať to prípadne dlhodobo udržateľným stavom môže snáď len skutočný cynik.

V septembri 2011 pár mesiacov pred prijatím zákona o rozpočtovej zodpovednosti, bolo zrejmé, že horná hranica verejného dlhu Slovenska by mala byť nastavená na úrovni 50 % HDP. Dňa 8. novembra 2011 sa tento zákon dostal do parlamentu a o mesiac neskôr bol schválený naprieč politickým spektrom. Bolo to možné vďaka politickým kompromisom, ktoré o. i. znamenali posun hornej hranice na 60 % HDP na prechodné obdobie do konca roku 2017 (posun bol odôvodnený veľkou neistotou ohľadom strednodobého ekonomického vývoja v eurozóne), ako aj zúženie rozsahu textu (neobsahoval skutočné výdavkové stropy a ani Rade neudeľoval kompetenciu dohľadu a reálnej kontroly nad hospodárením vlády). Samotný zákon sa nezaoberá každoročnými deficitmi, ale len verejným dlhom.

Do roku 2006 na Slovensku klesal verejný dlh z úrovne 30,5 % HDP na 27,7 % HDP v roku 2008. Roky 2009 a 2010 znamenali súhrnne skok o viac ako 15 % HDP. Počas roka 2012 stúpol až na hranicu výrazne presahujúcu 50 %. V roku 2013 dokonca presiahol hranicu 57 % HDP, čo v absolútnom vyjadrení už teraz znamená viac ako 41 mld. eur naakumulovaného dlhu a zdvojnásobenie úrovne dlhu z roku 2008.

Sankcie opísané vo fiškálnej ústave, z ktorých tou najtvrdšou je vynútené hlasovanie o dôvere vláde, nie sú za súčasnej situácie v parlamente reálnymi sankciami. Vláda jednej strany môže zmeniť akýkoľvek zákon a s prípadnou podporou niekoľkých opozičných poslancov aj ústavný. V prvom rade by sa mali vyjasniť kompetencie z toho pohľadu, kto má mať na starosti reálnu kontrolu nakladania s verejnými zdrojmi.

Nezávislý audit všetkých rozpočtových výdavkov na Slovensku neexistuje, hoci platné pravidlá pre túto oblasť existujú. Národná rada a špecificky Rozpočtový výbor ignorujú stav, keď sa enormným počtom rozpočtových opatrení mení v priebehu roka „zákon zákonov“, teda i rozpočet ako taký. Rada pre rozpočtovú zodpovednosť zatiaľ len hodnotí, monitoruje, analyzuje a vydáva stanoviská. Do budúcnosti by mala mať posilnené kompetencie v oblasti kontroly, dozoru i dohľadu. Inak hrozí, že v konečnom dôsledku táto inštitúcia spolu s fiškálnou zmluvou nebudú mať praktický význam. Súčasný minister financií už totiž v jednej diskusii naznačil, že hranica 60 % HDP nemusí byť skutočnou hranicou a reálnou brzdou, ak by sa zákon nedodržiaval, čiže ak by sa našla politická vôľa tento ústavný zákon zmeniť.

Žiadne budovanie znalostnej ekonomiky

Programové vyhlásenie vlády hovorí okrem iného aj o zlepšení kvality života a vedecko-technickom rozvoji. Toto však nie je len špecifikom vlády Roberta Fica.

Výdavky štátu na výskum a vývoj síce v prepočte na jedného obyvateľa rastú kontinuálne, no v pomere k celkovej veľkosti ekonomiky od konca 90. rokov nepresiahli 0,2 % HDP. To, že školstvo je dlhodobo najmenej reformovanou oblasťou, je známy fakt.

Otázka dnes stojí tak, čím a ako do budúcna chceme „tvoriť Slovensko“ a o tom, do akej miery a ako efektívne či vhodne prerozdeliť to, čo spolu v rámci ekonomiky vytvoríme. Ak hľadáme návod na to, ako naštartovať rast a ako sa posunúť k ekonomike postavenej na znalostiach, patentoch, vede a výskume, či kvalitných službách, treba ho hľadať práve v tejto oblasti. Slovenská republika sa však momentálne uberá celkom opačným smerom.

Zhoršenie podnikateľského prostredia

Opačným smerom sa Slovensko uberá aj v oblasti podpory začínajúcich podnikateľov a inovácii. Druhá vláda Roberta Fica zrušila rovnú daň a zvýšila korporátnu daň z úrovne 19 %. Neskôr síce znížila daň z príjmov právnických osôb z 23 % na 22 %, no zároveň zvýšila odvody, zvýšila sa byrokratická náročnosť a od roku 2014 sú zavedené daňové licencie.

Podľa štúdie Doing Business 2014 Slovenská republika v rebríčku 189 štátov klesla v roku 2013 o šesť miest na 49. priečku. Najväčší prepad sme zaznamenali pri zakladaní podnikania, a to až o 28 miest na 108 priečku. Uvedený rebríček zostavuje Svetová banka.

V súvislosti s deklaráciou a záväzkom konsolidovať a dodržať deficit 3 % sa teda druhá vláda Roberta Fica vybrala stratégiou „zdaniť všetko, čo sa hýbe“, t. j. cestou nielen proti malým živnostníkom (už od začiatku volebného obdobia), ale už aj proti malým a stredným podnikom, čo bude mať negatívny efekt tak na hospodársky rast, ako aj na zamestnanosť. Navyše v prípade, že sa mnohé podniky rozhodnú ukončiť svoju činnosť alebo presunúť ju inde (z okolitých krajín napríklad Maďarsko láka podnikateľov o viac ako polovicu nižšou sadzbou), môže to mať negatívny vplyv aj na príjmovú stránku rozpočtu.

Zmutovaná podoba mečiarizmu

Vláda Roberta Fica neplní program, s ktorým pred občanov predstúpila. Vykonala však čiastočnú demontáž pravicových reforiem. Vláda krajinu zadlžuje, a to aj napriek tomu, že zvyšuje dane a odvody a privatizuje (privatizácia vagónov/Carga, škandalózna privatizácia SPP, vrátane spätného a nevýhodného odkúpenia, či do budúcna privatizácia Slovak Telekomu).

Slovenská republika dnes, v réžii premiéra Roberta Fica, zažíva novodobú, zmutovanú a opäť mimoriadne nebezpečnú formu mečiarizmu a zároveň sa znova nachádza v zložitej ekonomickej situácii s prehlbujúcou sa nezamestnanosťou, spomaľujúcim sa rastom a historicky najvyššou úrovňou dlhu, navyše bez výhľadu na potrebné reformy a opätovné naštartovanie ekonomiky, resp. hospodárskeho rastu.