Najlepšou divadelnou inscenáciou sezóny 2013/2014 sa stala inscenácia Láskavé bohyne, s ktorou sa popri tom spája aj cena za najlepšiu réžiu (M. Vajdička) a najlepší mužský herecký výkon (Ľuboš Kostelný).
Dielo Jonathana Littella Láskavé bohyne naznačuje optimistický potenciál transformácie hriechu, pádu, či chýb na ušľachtilejšie činy. Premena však nenastane zázračne, ale ochotou človeka s úctou a pokorou sa vyrovnávať s tým, čo sa udialo.
Téma holokaustu môže byť vnímaná ako zrkadlo minulosti, alebo tiež ako varovanie pred možnosťou zopakovať neľudské činy v iných podobách. V inscenácii Láskavé bohyne slúžia nacistické zverstvá z vojenského poľa na Ukrajine ako pars pre toto. Pars pre vnímanie holokaustu optikou prítomnosti: vinníci a obete v aktuálnych problémoch ľudstva.
Človek sa neraz zmieta vo virvare manipulatívnej moci. Aj zodpovednosť za akceptáciu vraždenia sa dá šikovne presmerovať kamsi do vzduchoprázdna. Stačí len odvádzať svoju „nevinnú“ prácu v súkolesí postupne gradujúcej hrôzostrašnej mašinérie. A to dokonca v úprimnom presvedčení zainteresovaných jednotlivcov o svojej morálnej integrite a slušnosti.
Nie je ľahké integrovať zodpovednosť za niečo, čo nadobudlo také obludné parametre ako sú milióny mŕtvych Židov, ale aj iných. Nie je to ľahké inscenovať, zahrať, ani o tom písať, nie je ľahké sa na to dívať, ani o tom čítať. Téma sa však aj dnes dotýka nás všetkých.
V tomto duchu sa nesú Láskavé bohyne. Všetky divadelné zložky sa maximálne sústredia a slúžia posolstvu, aby si človek uvedomil sám seba. Táto najviac ocenená inscenácia prináša na javisko nanovo silu narácie. Dlhé monologické sekvencie učia divákov viac počúvať, a na základe počutého vciťovať sa a premýšľať nad svojimi vnútorne vytvorenými obrazmi. Naratívne prvky sa umne striedajú s dynamickými situáciami, a tak synergicky tvoria jednotnú silu inscenácie a jej výpovednej hodnoty.
Ľuboš Kostelný, divadelnou Doskou ocenený za najlepší mužský herecký výkon, minuciózne presne stvárnil výpovede fiktívneho, ale reálne predstaviteľného, nenápadného, no vyšinutého dôstojníka SS Maximiliána Aueho. Ten sa na základe slabej viery v seba a nedostatočnej podpory svojich rodičov nestal spisovateľom, ale navonok kultivovaným a vzdelaným právnikom. Jeho fiktívne memoáre sú plné hrôzy. Nenávisť nahraditeľného, nepodstatného, nižšie postaveného dôstojníka dostala v mašinérii hromadného zla zelenú.
„Najdiabolskejším trikom moderných genocíd je vydávanie sa agresora za obeť a označovanie vraždenia za ochranu,“ píše sa v bulletine k inscenácii. Hranice sa najľahšie prestupujú postupne, nenápadne, z menšieho zla k trochu väčšiemu, až odrazu už niet cesty späť. Pre Aueho a ostatných esesákov tak zabiť ďalšieho človeka znamená len ďalšie číslo. Aue nedokázal prevziať zodpovednosť, radšej sa zviezol s molochom zla. Až sa napokon monologicky spovedá ako človek, ktorý neskrýva svoje zverstvá, pretože je presvedčený, že by tak konal každý. Cítil sa bez možnosti lepšej voľby a uveril tomu. Ako silnejšie zviera s právom požierať slabšie. „Som človek ako každý iný. Som človek ako vy.“
Opustiac rovinu obetí a vinníkov, pristupujeme k sebe. Ako ľudia máme možnosť prevziať zodpovednosť aj za svoje pády a srdcom ich transformovať. Premeniť tak fúrie Erínyie na láskavé bohyne Eumenidy. Hovoriac s Einsteinom, ak chce človek zmeniť svet, musí zmeniť svoje myslenie. Jedine tak pozdvihneme ono človečenstvo. Jedine tak bude vôbec koho pozdvihnúť. Pozdvihnúť seba. Nie to, čo vlastníme, ale to, čím sme. K tomu, čím by sme mali byť.
(Zdroj foto: Collavino pre SND)
