Lech Wałęsa má svoje nedostatky, ale má aj množstvo zásluh, ktorými sa zapísal do poľských dejín. Poľský historik Włodzimierz Knap v článku pre Dziennik Polski ďalej konštatuje, že jeho kritici ako napríklad Adam Michnik či Jarosław Kaczyński v kritike jeho osoby „nepoznali zľutovanie“. Považovali ho priam za diabolskú postavu, za stelesnenie zla, „akoby ani nebol človek“. Lenže Wałęsa je človek ako každý iný, upozorňuje Knap.

Je pravda, že bývalý poľský prezident vyvoláva zmiešané pocity. Veľmi rád sa vychvaľuje. Pre mnohých je ťažké ticho počúvať, že komunistickú moc v Poľsku zvrhol on sám alebo takmer sám a že práve on mal najväčší podiel na rozpade sovietskeho bloku. Poľský historik si však myslí, že by bolo lepšie nechať Wałęsu aj s jeho chválenkárstvom na pokoji a priznať si, že „v sovietskom bloku neexistovala širšia organizovaná opozícia“.

„Či sa to niekomu páči alebo nie, Wałęsa je výnimočnou postavou.“ Hoci ešte do polovice roka 1980 o Wałęsovi takmer nik nevedel, 31. augusta 1980 sa pre milióny ľudí stal hrdinom a symbolom.

„Nie je ľahké pochopiť, ako sa mohol neznámy 37-ročný elektrikár, ktorý nemá výraznejšiu charizmu a aj v poľskom jazyku sa často vyjadruje značne nemotorne, mohol stáť najprv na čele štrajku v lodeniciach a potom na čele odborov s desiatimi miliónmi členov. Kto si spomína na roky 1980-1981, musí priznať, že Wałęsa bol bezpochyby vodcom drvivej väčšiny národa,“ tvrdí Włodzimierz Knap. Podľa neho v schopnosti strhnúť masy Wałęsovi nik nesiaha ani po päty.

Prelomová bola aj televízna debata 30. novembra 1988 medzi Wałęsom a jeho oponentom Alfredom Miodowiczom, šéfom provládnych odborov. Len vo Varšave sledovalo debatu 80 percent občanov. Wałęsa dokázal zakaždým reagovať tak skvelo, že na konci debaty bola už z neho hviezda. Stal sa osobnosťou verejného života.

Vodca Solidarity však nedokázal prehltnúť, že Tadeusz Mazowiecki, prvý nekomunistický premiér, ho chcel odsunúť na okraj. Wałęsa zorganizoval tím na čele s Jarosławom Kaczyńským a v roku 1990 zvíťazil v prezidentských voľbách.

„Wałęsa zohral dôležitú úlohu v rokovaniach o odchode sovietskych vojsk z Poľska pred dvadsiatimi rokmi. A rovnako nemožno poprieť, že využil slabinu ruského prezidenta Borisa Jelcina. Nechal ho vypiť značné množstvo vodky a potom mu dal podpísať protokol o tom, že Rusko nebude mariť úsilie Poľska o členstvo v NATO. Pritom táto téma pôvodne vôbec nebola v programe rokovania. Prekvapení boli nielen ruskí, ale aj poľskí politici.“

V roku 1995 Wałęsa prehral v súboji o prezidentské kreslo s Kwaśniewskim. Dnes už nie je podstatné, či by bol vyhral, keby bol na televízne duely lepšie pripravený. Kwaśniewski však použil jednoduchý trik. Na kľúčový duel zámerne meškal a v zákulisí potom pozdravil všetkých s výnimkou prezidenta. Keď sa zapli kamery, Wałęsa už bol rozčúlený. A keď Wałęsa pripomínal komunistické korene svojho súpera, ten o Wałęsovi hovoril ako o človekovi minulosti a že Poľsko sa musí pohnúť dopredu. Kwaśniewski argumentoval presne tak, ako Wałęsa v roku 1988. A Wałęsa kypel zlosťou.

„Wałęsa je chodiaci paradox,“ pokračuje poľský historik. Je egoistický, ale aj lišiacky, vytrvalý a cieľavedomý. „Je hrdý na svoju intuíciu, ktorá mu neraz veľmi pomohla.“ Keď mal 52 rokov, po púhych pätnástich rokoch v politike sa stiahol z verejného života.

„Wałęsa má aj dnes svojich stúpencov aj obdivovateľov. Ale odvtedy, čo naposledy vystupoval ako charizmatický vodca, uplynulo už dvadsať rokov,“ končí svoj článok poľský historik Włodzimierz Knap.

• (red)