Častým argumentom v prospech veľkoplošného poľnohospodárstva je lacnejšia produkcia a väčšia ekonomická rentabilita. Tento argument je, samozrejme, namieste. Otázka však je, pre koho je konvenčné poľnohospodárstvo ekonomicky rentabilnejšie a aká je skutočná kvalita takej produkcie.
Funkčný poľnohospodársky podnik s obrovským obratom sa bezpochyby dá považovať za ekonomicky rentabilný. Ekonomická výhodnosť je zaujímavá pre vlastníkov, respektíve malú skupinu akcionárov.
Položme si však otázku ináč: Aký spôsob potravinárskej produkcie je ekonomicky výhodný pre čo najväčšie množstvo ľudí? A aký spôsob produkcie je kvalitnejší, ekologickejší a trvalo udržateľný?
Modelová situácia
Keby 370 tisíc nezamestnaných vytvorilo 37 tisíc päťhektárových fariem, pričom na každej by pracovalo desať ľudí, potrebovali by plochu 185 tisíc hektárov. Pre porovnanie v roku 2012 prenajímal Slovenský pôdny fond vyše 452 tisíc hektárov pôdy na poľnohospodárske účely.
Ťažko spočítať produkciu hypotetických fariem, no stoja za zváženie dva faktory. Prvým je, že štát by ušetril na dávkach v hmotnej núdzi i na podpore v nezamestnanosti, prostriedky na podporu malých fariem by štát beztak investoval do podpory veľkých poľnohospodárskych podnikov. Druhým faktorom sú dane odvedené lokálnymi farmármi, ktoré zostávajú v štáte.
Na druhej strane na rovnakej ploche 185 tisíc hektárov môže fungovať asi dvadsať veľkých fariem do 10 tisíc hektárov. Predpokladajme, že každá z nich by mala 10 majoritných akcionárov. Zisk z týchto fariem je tak rozdelený asi medzi štyristo občanov.
Samozrejme, vzhľadom na reálne využiteľné ľudské zdroje nie je možné zriadiť vyššie uvedený počet fariem a takto zamestnať všetkých nezamestnaných. Toto jednoducho nie je možné. Modelová situácia slúži na to, aby sme videli, že sa oplatí vydať touto cestou a skúsiť ju realizovať a podporovať v maximálne možnej miere.
Technika a automatizácia
Ďalším argumentom v prospech veľkoplošného poľnohospodárstva je efektivita vďaka technike a automatizácii. No využitie drahej a veľkej techniky je často nutné práve kvôli obrovskej obhospodarovanej ploche. Niektoré technické vybavenie si malý farmár určite nemôže dovoliť. Aj tu však možno položiť niekoľko otázok.
Potrebuje mať každý malý farmár napríklad vlastný kombajn? Po skúsenostiach so socialistickým družstvami a štátnymi majetkami nám už ani nedochádza, že môžu existovať podobné spoluvlastníctva: napríklad prednormalizačná potravinová produkcia Československa bola založená na efektívne fungujúcich družstvách, ktoré okrem zdieľania technických prostriedkov umožňovali aj efektívne koordinovať drobných producentov. Podobné modely fungujú vo svete aj dnes.
Ďalšou otázkou je, či je ťažká technika primeraným prostriedkom na obrábanie pôdy. Najefektívnejšie stroje sú zväčša tie najväčšie. Pred niekoľkými rokmi bolo výsadou modernej farmy v rámci efektivity orať čo najväčším pluhom za čo najväčším traktorom, čo sa napokon ukázalo ako neefektívne. Použitím neprimerane ťažkej techniky sa stláča pôda v hĺbke, kam bežný pluh nedosiahne. Tak sa vytvára nepriepustná vrstva relatívne blízko k povrchu, čo okrem iného zhoršuje absorpciu vody. Tá spôsobuje vyhnívanie rastlín na rovnom teréne, alebo sa priamo podieľa na záplavách na svahoch.
V Spojených štátoch je pestovanie bez takejto orby už v podstate bežnou technikou, ktorá nepotrebuje ťažké stroje, zabezpečuje kompaktnosť pôdy a využíva jej prirodzenú vlastnosť. Na Slovensku je takýchto pokusov pomenej. Aj v tomto má však malý farmár opäť navrch.
Skrytá ekologická daň
V podobných diskusiách sa v súvislosti s ekonomickou rentabilitou a cenovou dostupnosťou často objavuje argument nižšej ceny potravín pestovaných vo veľkoprodukcii.
Farmár pestujúci na vlastnej pôde venuje značné úsilie aj skvalitňovaniu pôdy. Preto je jeho okamžitý výnos nižší a cena produkcie vyššia. Okrem toho malí farmári musia oproti konvenčnej veľkoprodukcii riešiť aj množstvo problémov, ktoré veľkoprodukcia ignoruje a do riešenia ktorých priebežne neinvestuje, až keď nastane nejaká pohroma. Nehovoriac o tom, že konvenčná poľnohospodárska veľkovýroba má množstvo vedľajších účinkov, ktoré ignoruje a ktorých dlhodobé účinky si nevšíma, no ktoré prispievajú dnes už ku globálnym problémom.
Malý farmár nie je automaticky ekologický farmár. Avšak len malý farmár môže mať skutočne ekologickú a trvalo udržateľnú produkciu. A zjavne len malé farmy dokážu pestovať skutočne „bio“.
Premenných je, samozrejme, omnoho viac a celý problém je omnoho širší. Avšak už aj zo stručného náčrtu je zrejmé, že znovuzavedenie rodinných fariem a ich maximálna podpora je nevyhnutná pre vytvorenie ekologickej i ekonomickej protiváhy voči korporátnej produkcii potravín. Mimochodom k takémuto názoru dospela aj Konferencia obchodu a rozvoja OSN s názvom Zobuďte sa, kým nie je neskoro.
Verzia pre tlač
