Ruská novinárka a spisovateľka žijúca v Spojených štátoch Masha Gessenová (na obr.), otvorená kritička Putinovho režimu, sa v magazíne Slate zamýšľa nad tým, čo môžu robiť spisovatelia pre tých autorov, ktorým hrozí, že nebudú môcť slobodne písať a žiť. Úryvok z textu.
„Ako je možné, že ste ešte nažive?“ Túto otázku počúvam zakaždým, keď vystupujem na verejnosti. Niekedy je formulovaná zdvorilejšie, napríklad: „Máte strach o svoju bezpečnosť?“ Podstata je však vždy rovnaká: ľudia chcú vedieť, ako je možné, že takýto otvorený kritik Putinovho režimu je stále nažive.
Aj keď na túto otázku odpovedám týždenne niekoľkokrát, stále mám z nej zlý pocit. Som si vedomá veľkého rozdielu medzi mnou a tými novinármi, na ktorých útočia a ktorých zabíjajú tak často, že v Indexe beztrestnosti, ktorý zostavuje Výbor na obranu novinárov, sa Rusko rok čo rok objavuje v prvej desiatke.
Píšem pre významné západné médiá a moje knihy sú vydávané po celom svete. Kým som pred rokom a pol odišla z Ruska, pravidelne sa mi vyhrážali smrťou, niekedy to boli až stovky takýchto vyhrážok v priebehu jedného týždňa. (Po tom, ako som sa presťahovala do New Yorku, je ich oveľa menej.) Keby ma boli zabili, kým som ešte žila v Rusku, alebo ak by sa tak stalo, keď sa tam opäť niekedy vyberiem urobiť reportáž, správa o mojej smrti by zrejme vyvolala väčší ohlas, než správa o smrti redaktora Michaila Beketova, ktorý v apríli 2013 zomrel na následky brutálneho útoku, alebo správa o smrti Achmednabiho Achmednabijeva, ktorého v júli 2013 zastrelili pred jeho domom v Dagestane. Matematika násilia by bola podobná ako v prípade Anny Politkovskej, ktorú zavraždili v roku 2006. Vladimir Putin povedal, že ruskému režimu uškodila viac po smrti než písaním, keď ešte žila.
Neznie to ako silná záruka bezpečnosti, a ani ňou nie je. No perspektíva publicity mi dáva tú najvyššiu ochranu, akú novinár môže mať, a tými, ktorí mi ju poskytujú, sú moji kolegovia. Šéfredaktori a vydavatelia, ktorí publikujú moje články a organizácie, ktoré mi dávajú ocenenia za moju prácu, dávajú jasný signál, že sledujú, čo je so mnou. Napokon je to jediné, čo môžeme robiť my ako autori a tak isto aj naši vydavatelia: byť na pozore a vyjadrovať uznanie.
Po príchode do Spojených štátov som sa stala členkou správnej rady amerického centra PEN. Cieľom tejto organizácie spisovateľov je podporovať a brániť tých autorov, ktorých možnosť písať a žiť slobodne je ohrozená. Naše prostriedky sú obmedzené: píšeme listy, organizujeme konferencie a festivaly, odovzdávame ocenenia. Inými slovami, sme na pozore a vyslovujeme uznanie.
Tento obmedzený repertoár sa v priebehu rokov ukázal ako nečakane účinný prostriedok, vďaka ktorému mnohých spisovateľov prepustili z väzenia: z tridsiatich deviatich väznených autorov, tridsiatich šiestich prepustili po tom, ako dostali ocenenie PEN Freedom to Write, do istej miery práve vďaka tomu, že na ich prípad upozornil PEN.
Je nemerateľné, aké účinné sú tieto prostriedky pre ochranu autorov pred fyzickými hrozbami. Ale ako spisovatelia nič iné robiť nemôžeme.
Verzia pre tlač
