Migračná kríza nie je krízou kvôli počtu utečencov, ale je krízou politiky, tvrdí profesor Alexander Betts, riaditeľ Centra utečeneckých štúdií na Oxfordskej univerzite. Európa potrebuje spoločnú, dlhodobú a komplexnú stratégiu migračnej a utečeneckej politiky. Skrátený text článku, ktorý vyšiel v The Guardian.
Sýrsky utečenec s dieťaťom vo Viedni. (Zdroj: Flickr/Josh Zakary)
Prvýkrát vo svojej histórii čelí Európska únia masovému prílivu utečencov z iného regiónu. Doposiaľ každým rokom, keď OSN oznamovalo rekordné počty utečencov, v Európe vo všeobecnosti prevládal predpoklad, že ide o problém, ktorý sa týka iných častí sveta.
Uprostred dnešnej krízy sa však už viacerí začínajú pýtať, či je súčasná migračná kríza dočasná, alebo predznamenáva nový, dlhodobý trend.
Závisí to v podstatnej miere od nás a od politických lídrov – podľa toho, akú stratégiu prijmeme na národných a regionálnych úrovniach i na globálnej úrovni.
Európa už príliv utečencov zažila
Počty žiadateľov o azyl sa menia v závislosti od situácie vo svete. Európa už niekoľkokrát zažila veľký nápor utečencov. V roku 1992 prijala Európska únia 672 tisíc utečencov a počty utečencov zostali počas konfliktu v Bosne vysoké. V roku 2001 bolo v EÚ 424 tisíc nových utečencov, a to najmä v dôsledku krízy v Kosove, veľa utečencov však prichádzalo aj zo Somálska a z Afganistanu. Tohto roku budú počty utečencov v EÚ zrejme ešte vyššie, nie však dramaticky, najmä ak si uvedomíme, že v roku 1992 mala Európska únia len 15 členských štátov a dnes je to 28.
Všeobecne povedané počet utečencov vo svete je v zásade funkciou počtu vojen a diktatúr porušujúcich ľudské práva. V súčasnosti zúri vo svete množstvo ozbrojených konfliktov, väčšina z nich v dvoch regiónoch, na Strednom východe a v Afrike.
Humanitárne krízy sú v Sýrii, Iraku, Afganistane, Južnom Sudáne, Stredoafrickej republike, Somálsku, Nigérii a na Ukrajine. Vysoký komisár OSN pre utečencov António Guterres už hovorí o „svete vo vojne“. Ak by sa nám podarilo vyriešiť hlavné príčiny týchto konfliktov, počet utečencov vo svete by sa významne znížil.
Nestabilita krajín a ľudská mobilita
Existujú však dôvody domnievať sa, že utečenci sa stanú určujúcim problémom 21. storočia. Potvrdzujú to dva globálne trendy: nestabilita viacerých krajín a mobilita.
Po prvé, zvyšuje sa počet štátov, ktoré vykazujú chronickú nestabilitu a nie sú schopné alebo ochotné zabezpečiť základné ľudské práva pre svojich občanov. Významne k tomu prispelo zlyhanie pri budovaní týchto štátov. Svet však nemá na nestabilitu štátov riešenie. Bezpečnostná rada OSN nie je v riešení základných príčin efektívna. Mnoho ľudí, aby mohlo žiť život so základnými ľudskými právami, bolo nútených opustiť svoju krajinu.
Po druhé, ľudská mobilita je dnes väčšia než kedykoľvek v minulosti. V roku 1970 bolo vo svete 70 miliónov migrantov, dnes je to viac ako 200 miliónov.
Globalizácia umožňuje väčší pohyb osôb. Niektoré štáty sa však snažia o politicky účelovú fikciu – jednostranne presadzovať kontrolu nad imigráciou. Realita je však oveľa zložitejšia.
V tejto súvislosti si mnohí myslia, že keď napríklad Sýrčania po úteku nezostanú hneď v susednej krajine, ale idú ďalej, musia to byť „ekonomickí migranti“ a nie utečenci. Skutočnosť je však taká, že je normálne, keď niekto uteká pred prenasledovaním a požiada o azyl niekde inde vo svete.
Nová kategória migrantov: migranti prežitia
V dnešnej kríze sa niekedy debatuje aj o tom, či ide o migrantov alebo utečencov. Je dôležité, aby si ľudia uvedomili, že väčšina ľudí prichádzajúcich do Európy pochádza z krajín produkujúcich utečencov a že utečenci majú podľa medzinárodného práva konkrétne práva. Okrem iného majú utečenci právo žiadať o azyl a právo na korektné posúdenie svojej žiadosti.
Avšak mnoho ľudí dnes spadá do priestoru medzi dve jasne definované kategórie: medzi kategóriu utečencov a kategóriu ekonomických migrantov.
Moderná definícia utečenca bola vymedzená v určitých dejinných okamihoch, v reakcii na holokaust a na začiatku studenej vojny. V roku 1951 dohovor o postavení utečencov definoval utečenca ako osobu, ktorá uteká pred prenasledovaním kvôli rase, náboženstvu, národnosti, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo kvôli politickému názoru. Toto vymedzenie sa v priebehu času upravovalo.
V súčasnosti sú však dôvody vzniku utečencov čoraz zložitejšie a už nie celkom zodpovedajú definícii z roku 1951.
Dôsledky klimatických zmien, nedostatok potravín či násilie, to sú niektoré dnešné dôvody vzniku utečencov. V nestabilných štátoch ľudia nemajú žiadnu možnosť ochrany pred týmito javmi. Ľudia, ktorí nespadajú pod medzinárodne uznávanú definíciu utečenca, utekajú pred veľmi vážnou sociálnou a ekonomickou depriváciou a mohli by sme ich nazvať „migranti prežitia“.
Významný počet z tých, ktorí sú v dnešnej kríze označovaní ako ekonomickí migranti, spadá práve do tejto kategórie migrantov usilujúcich sa o holé prežitie.
Migrácia prežitia je dnes veľký problém. Pred necelými desiatimi rokmi práve takíto žiadatelia o azyl, ktorí pochádzali zo Zimbabwe a utekali pred režimom Roberta Mugabeho, tvorili najväčšiu časť všetkých žiadateľov o azyl vo svete. My by sme ich poväčšine považovali za utečencov. Lenže v Južnej Afrike, kam väčšina z týchto ľudí ušla, len asi 10 percent z nich bolo uznaných za utečencov. Zvyšok, teda asi 300 tisíc ľudí ročne bolo deportovaných späť do Zimbabwe. Dôvod bol prostý: nezodpovedali definícii utečencov z roku 1951. Avšak z etického pohľadu bolo naozaj kruté deportovať týchto ľudí naspäť do krajiny, kde došlo k sociálnemu, ekonomickému i politickému kolapsu.
Kríza politiky a nové výzvy
Svet ako celok nevie ako reagovať na meniace sa charakteristiky utečencov. Súčasná kríza preto nie je krízou počtu utečencov, ale krízou politiky. Potrebujeme odvážnych lídrov, ktorí dokážu správne a poctivo objasňovať príčiny migrácie a dokážu stanoviť globálne riešenia.
Súčasný utečenecký režim má päť základných nedostatkov, ktoré vyžadujú dlhodobé politické riešenia na národnej, regionálnej i globálnej úrovni.
Prístup
Ako majú ľudia žiadať o azyl? V Európe je azyl založený na zásadnom rozpore: očakáva sa, že ľudia riadne pricestujú do Európy; lenže ostraha hraníc znamená, že tak môžu urobiť iba ilegálne. Paradoxne to podporuje pašerácky priemysel, spôsobuje chaos na hraniciach Európy a straty na životoch v Stredozemnom mori.
Súčasné návrhy Európy túto situáciu neriešia. Jedným z riešení by mohli byť humanitárne víza, ktoré by umožnili žiadateľom o azyl cestovať legálne do krajín, kde by žiadali o azyl.
Zdieľanie zodpovednosti
V súčasnom utečeneckom režime majú štáty povinnosť na svojom území poskytnúť azyl utečencom. Je to však vágne, pretože nijak nie je definovaná povinnosť štátov pomôcť postarať sa o utečencov na území iných štátov.
V praxi to vedie k zásadnej nespravodlivosti, pretože zodpovednosť toho ktorého štátu je de facto založená len na tom, či sú utečenci priamo na jeho území. To sa stáva problémom najmä vtedy, keď nastane taká kritická situácia ako v Sýrii.
Zvyčajne sa to rieši tak, že OSN zvolá globálnu konferenciu, kde sa dohodne rámec spolupráce a rozdelia sa záväzky medzi jednotlivé krajiny. Toto je teraz nutné zrealizovať kvôli situácii v Sýrii a Stredozemnom mori.
Migrácia prežitia
Narastá počet ľudí, ktorých nemožno jednoznačne zaradiť výlučne do kategórie utečencov alebo výlučne do kategórie ekonomických migrantov. Ak však odchádzajú z nestabilných štátov, v ktorých nemôžu dosiahnuť základné podmienky pre život a ľudskú dôstojnosť, potom sú z etického hľadiska v situácii utečencov.
Medzinárodné právo v oblasti ľudských práv by však malo takýmto ľuďom poskytnúť nejakú formu ochrany. Riešením by mohlo byť dodatočné vytvorenie kategórie, ktorá by zabezpečila týmto ľuďom efektívnu dočasnú ochranu.
Ak by sa v budúcnosti črtal podobný pohyb, všetky štáty by na tom boli lepšie, pretože riešenie by sa realizovalo v rámci predvídateľného a spoločného rámca.
Trhy
V prístupe k utečencom prevláda vnútorné rozhodovanie v jednotlivých štátoch. Na problém utečencov sa pozerá zväčša ako na problém ostrahy hraníc, nie ako na humanitárnu otázku. Až pričasto sa predpokladá, že utečenci budú len záťažou. Empirický výskum to však nijak nepotvrdzuje. Keď sa realizujú vhodné politiky, utečenci sú často pozitívny ekonomickým prínosom.
Nestačí utečencom poskytnúť len potraviny, šatstvo a prístrešie v uzavretých utečeneckých táboroch; je potrebné založiť fond rozvojovej pomoci a pomôcť utečencom, aby sa postarali sami o seba tak, aby to bolo na osoh im samým i krajine, ktorá ich prijala.
Ľudia, ktorí nepotrebujú medzinárodnú ochranu
Hlavným dôvodom krízy legitimity azylového systému po celom svete je to, že štáty nemajú praktický spôsob ako reagovať na ľudí, ktorí nemajú právo žiadať o azyl, ktorý sa poskytuje na základe ľudskoprávnych a humanitárnych dôvodov. Deportácie sú nákladné, diplomaticky nie sú jednoduché a z hľadiska ľudských práv sú otázne.
V čase, keď je v mnohých krajinách vysoká nezamestnanosť, by spoločný prístup vlád, ktorého účelom by bolo vyhľadávať ľudí s vhodnou kvalifikáciou, mohol viesť k alternatívnym a demokraticky legitímnym riešeniam.
V dlhodobom horizonte budú na tom štáty omnoho lepšie, keď budú spolupracovať, než keď budú konať každý samostatne. Zároveň je potrebné vypracovať stratégiu globálneho utečeneckého režimu, ktorý by reagoval na meniacu sa situáciu vo svete.
Verzia pre tlač
