Podnet k týmto riadkom mi dali dve udalosti, ktoré sa na českej politickej scéne odohrali v posledných dňoch.
Minulú sobotu poskytol Andrej Babiš rozhovor pre denník Právo. Podpredseda českej vlády, minister financií a predseda jednej z dvoch strán, ktoré dnes dominujú českej politike, sa v konflikte medzi premiérom Sobotkom a prezidentom Zemanom ohľadom migračnej krízy síce opatrne, ale dosť jednoznačne postavil na stranu prezidenta Zemana. Tým sa neobyčajne posilnila neformálna koalícia, zahŕňajúca politikov, ktorí sa vezú na obavách verejnosti z masovej migrácie do Európy. Ich spoločným menovateľom je populizmus: vychádzajú v ústrety pochopiteľným, no často iracionálnym náladám v spoločnosti, aby ich účelovo a bez veľkých zábran využili na posilnenie svojich politických ambícií.
Druhou udalosťou je tzv. Adventná výzva, ktorú zorganizovalo Kolégium Pamäti národa a zbiera pod ňu od konca minulého týždňa podpisy. Je to akýsi protiklad k postojom vyššie uvedeného zoskupenia: v mene ľudských práv, slobody a demokracie sa hlási k povinnosti vyjsť v ústrety ľuďom, čo hľadajú bezpečnosť a lepší svet a prosia o pomoc, a stavia sa proti nenávisti, agresivite a fašizujúcim tendenciám nemalej časti českej spoločnosti. Hlási sa k zásadám, je to programovo krásne a ušľachtilé.
Oba tábory stoja proti sebe tak ostro, že výraznejšie to už asi ani nemôže byť.
V rozčúlenej spoločnosti zmietanej kolektívnymi vášňami a radikálnou ideológiou je málo priestoru pre umiernenosť, rozvahu a predovšetkým realistické uvažovanie. V nedospelých, pubertálnych spoločnostiach, ako je chronicky aj tá česká, sú takéto prístupy považované za polovičatosť a nedôslednosť. Tým skôr je vo vypätých dobách nutné sa o niečo podobné pokúšať.
Aby som sa vyhol nedorozumeniam a lacným dezinterpretáciám, chcel by som zdôrazniť svoje politické stanovisko, akési krédo. Jeho úplné základy som si formuloval, keď som mal asi devätnásť rokov a odvtedy som ho už len rozvíjal a upresňoval. Každý niekam patrí, má svoj „domov“ či, ak chceme, „vlasť“. Mojim domovom je česká spoločnosť, ktorá od raného stredoveku stojí na kresťanských základoch, z ktorých tu zdôrazňujem rovnosť ľudí pred Bohom, vieru v nekonečnú hodnotu individuálneho ľudského života a príkaz lásky k blížnemu. Od začiatku sme boli s určitými regresmi súčasťou rodiny západných európskych národov. Z týchto koreňov potom v osvietenstve vyrástla moderná liberálna demokracia a idea občianskych a ľudských práv, ku ktorým sa prejavmi a činmi svojich významných predstaviteľov v devätnástom storočí prihlásil aj český politický národ.
Na týchto základoch stojí dnešná Česká republika, súčasť euroatlantického spoločenstva, ktoré sa teraz zhmotňuje v Európskej únii a NATO. Táto naša príslušnosť je niečo, o čo sa musíme aj v dnešnej kríze starať a čo musíme upevňovať.
Toto spoločenstvo sa dnes ocitlo v hlbokej kríze. Iste, celá jeho história je postavená na tom, že sa vyrovnáva s jednou krízou za druhou. Existencia slobodnej spoločnosti je nekonečný reťazec kríz. Na prvý pohľad to vyzerá ako bagatelizovanie. Lenže zároveň tiež platí, že v každej kríze sa vždy znovu rozhoduje o základoch spoločenstva a o jeho bytí a nebytí. Je to vždy skúška, v ktorej ide o všetko, a nemali by sme zastierať, že o dnešku to platí dvojnásobne. Treba jej zo všetkých síl čeliť.
Ani táto naša kríza by sa nemala démonizovať: dnes je napríklad v móde fatalisticky prirovnávať európsku, respektíve západnú situáciu s dobou úpadku a rozvratu starovekej Rímskej ríše. To je prinajmenej predčasné kapitulantstvo. Už preto, že kríza západného spoločenstva a EÚ sa prejavuje vlastne v technikáliách, ktoré nie sú nezvládnuteľné.
