Kresťanstvo v 20. storočí bolo konfrontované so zlom nebývalých rozmerov a hĺbky. Pokúšalo sa o rôzne racionálne výklady v súlade s dogmatikou. Najmä sa to týka protestantizmu. Lenže zlo sa stalo určujúcou skutočnosťou a nedá sa viac zmietnuť zo stola premenovaním alebo skrývaním za myšlienkové špekulácie. Zastieracie odpovede nie sú dostačujúce.
Človek naďalej stojí zmätený a bezradný pred negatívnymi nápormi života, ktoré sa cez neho valia. Carl Gustav Jung raz napísal, že je to preto, lebo nemáme žiadne imaginácie o zle, ale táto imaginácia ma nás. Jedni to odmietajú vidieť a druhí sa s tým identifikujú. Niektorí si myslia, že môžu takzvané zlo ignorovať, iní mu prepadnú natoľko, že dobro ani nevidia.
Dlhodobo si kresťanstvo nechce pripustiť, že zmýšľa dualisticky. Lebo len dualizmus umožňuje jasnú morálku a čiernobiele extrémy, teda existenciu dobrého Boha a zlého sveta. Takáto morálka sa objaví vždy vtedy, keď chýba mýtus, duchovný vhľad, či inšpirácia a zostanú len rozumové úvahy. V takejto podobe zastihla kresťanstvo postmoderna, ktorá otriasla jeho myšlienkovými základmi. Zrelativizovala absolútne pravdy a rozoznanie dobra od zla sa už nezdalo byť také jasné. Obrala nás o detskú istotu viery i náboženské barličky pri etickom rozhodovaní.
Filozofia i teológia začali kričať, že potrebujeme zmenu zmýšľania, novú orientáciu, metanoiu, až kým im došiel dych. Túžbu po duchovných premenách rýchlo vystriedala túžba po materiálne, ako aj po politickom a ekonomickom zabezpeční. Kríza ducha sa pretavila do ďalších životných oblastí, ktoré potvrdzujú, že „zlo“ je oveľa zabývanejšou veličinou, než sme si mysleli.
Svojho času som milovala všetky knihy, ktoré nadväzovali na Bonhoefferovské „dospelé kresťanstvo“ a Bultmannovské „demytologizovanie“. Zdalo sa mi, že to je cesta pre moderného kresťana. Kazatelia cítili, že je potrebné začať hovoriť novým jazykom, aby kresťanstvo bolo zrozumiteľné aj v súčasnosti. Rôzne experimenty a pokusy však nemali účinok. Človek sa vzďaľoval náboženstvu, tak ako sa „odkúzľovala“ naša doba. Západný človek prestal rozvíjať svoj mýtus.
Lenže nie demytologizácia kresťanstva, ale jeho mytologizácia je dnes kľúčom k zmene. Nie dospelosť, ale azda múdra staroba nás môže vrátiť k tomu, čo je v náboženstve podstatné. Pretože tá so svojimi skúsenosťami vie, že rozhodovanie v živote nestojí výlučne na mravnom kódexe, ktorý sa vždy tvári, že vie, čo je dobré a zlé, ale je to tvorivý čin postavený na viere, výchove, poznaní, hodnotách, skúsenostiach a aktuálnej situácii.
Stratou mýtu sme zabudli na jednu veľkú časť samých seba a aj preto sa v našej bezradnosti opakovane obhliadame na vonkajšiu pomoc noriem a pravidiel. Môže zato aj výchova k ideálom kresťanstva, o ktorých vieme, že vo víre života ich nie sme schopní v konkrétnych situáciách realizovať.
V akom zmysle tu máme na mysli mýtus a mytologizáciu? Mytologizácia v tomto zmysle znamená napríklad rozvíjať tie časti Biblie, s ktorými si kresťanstvo založené na morálke nevedelo rady. „Buďte opatrní ako hady a jednoduchí ako holubice.“ Alebo Ježišovo podobenstvo o nespravodlivom správcovi, či prekliatie figovníka. Takto chápaný mýtus nie je dôležitý pre záchranu kresťanstva, alebo nebodaj Boha, ale pre záchranu človeka. Nevymýšľame ho, ale prihovára sa k nám. Vychádza z nášho nevedomia. Lebo „Boh“ nie je mýtus – „mýtus“ je zjavenie onoho božského v človeku. Práve takto sa môže človek priblížiť k svojej základnej vrstve, k jadru svojej podstaty, v ktorom sídlia inštinkty. A tie nám zase pomáhajú orientovať sa v živote a rozhodovať sa spontánne, inšpirovane, nevypovedateľne a napriek tomu rozumne.
