Stredná Európa ako taká je dnes bezpečná a prepojená ako nikdy pretým. Tieto zlaté časy bezpečnosti a spolupráce musia pretrvať a nesmú sa stať len historickou spomienkou, napísal v štvrťročníku Demokratický střed český expert na európsku bezpečnosť Filip Tuček. Úryvky z článku.
Vyšehrad. Pohľad na Dunaj. Foto: Flickr.
Stredná Európa ako taká nebola nikdy prepojenejšia, bezpečnejšia a stabilnejšia, než je dnes. Tento stav nie je samozrejmý a netrvá dlho. Pred 200 rokmi pri dnešných poľských hraniciach pochodoval Napoleon, pred 70 rokmi nemeckí vojaci a pred 25 rokmi sovietski vojaci. Ak nebudú stredoeurópski lídri presadzovať dlhodobú, cieľavedomú a prezieravú zahraničnú politiku, môže raz toto posledné štvrťstoročie byť len historickou spomienkou na zlaté časy strednej Európy.
V časoch, keď sa medzinárodné vzťahy neúprosne riadili právom silnejšieho, modernou teóriou označovaným ako sociálny darvinizmus, bolo Nemecko najväčšou hrozbou pre národy a neskôr štáty strednej Európy. Geopolitické fakty, hoci rigidné, však podliehajú zákonitostiam existujúceho medzinárodného systému. Po skončení Druhej svetovej vojny (a ďalšej dramatickej premene po páde Sovietskeho zväzu) tento systém prešiel značným posunom smerom k posilneniu ochrany a formálnej nezávislosti malých štátov.
Stredná Európa postupne prestala byť predmetom výbojného nemeckého expanzionizmu a stala sa oblasťou spolupráce. Česká republika, Slovensko, Poľsko, Maďarsko a samozrejme Rakúsko, majú dnes v Nemecku najbližšieho partnera.
Prusko, ako najsilnejší z nemeckých štátov, vstúpilo výraznejšie na politickú scénu na začiatku 18. storočia, keď pripájaním východných území k Braniborsku vzniklo pruské kráľovstvo pod vládou Fridricha I. a neskôr Fridricha Viliama I. V čase, keď zvyšku strednej Európy dominovali Habsburgovci, sa novo sformovaná mocnosť rýchlo zapojila do bojov o územia a moc v regióne.
Poľsko, vo víre mocenských zápasov medzi Švédskom a Ruskom a zmietané vnútornými rozpormi, tlak novej pruskej sily nevydržalo. V januári 1795 si Prusko spolu s Ruskom a Rakúskom vtedajší tretí najväčší štát v Európe rozdelili a Poľsko tak prestalo až do prvej svetovej vojny ako suverénny štát existovať.
Impulzom pre naplnenie teritoriálnych ambícií smerom k zvyšku strednej Európy bola pre Prusko smrť habsburského cisára Karla VI.
Dočasný úpadok pruského vplyvu v strednej Európe (nie však väčšiu bezpečnosť stredoeurópskym národom) potom priniesli napoleonské vojny.
Prvá svetová vojna znamenala prirodzené (i keď nie nevyhnutné) vyvrcholenie mocenskej nerovnováhy v Európe. Jej skončenie stredoeurópskym národom konečne prinieslo právo na sebaurčenie. Novo vzniknuté Rakúsko, Československo, Maďarsko, ani reštaurované Poľsko však nemali bezpečnú budúcnosť istú. Doba sociálneho darvinizmu v medzinárodných vzťahoch ešte neskončila.
Koniec druhej svetovej vojny však znamenal zrod kvalitatívne nového, pre strednú Európu celkom odlišného, svetového politického systému.
Zo spojencov veľkej ríše sa však rýchlo stali satelity, a tak stredná Európa, hoci bez strachu z nemeckej expanzie, žila opäť v područí.
Spoločná historická skúsenosť viedla po páde komunizmu k pochopeniu nutnosti vzájomnej spolupráce. Normami riadený medzinárodný systém totiž priniesol do vzťahov medzi nimi relatívnu stabilitu, nie však bezkonfliktnosť či harmóniu.
Ekonomicky zaostalé krajiny po desaťročiach hospodárskej neefektívnosti rýchlo rozpoznali obchodné príležitosti plynúce zo vzájomnej spolupráce. Stredoeurópska iniciatíva, založená Talianskom, Maďarskom, Juhosláviou a Rakúskom (s Československom, ktoré sa pripojilo v roku 1990 a Poľskom o rok neskôr) mala za cieľ rýchly ekonomický progres. Podobne aj novo založená Vyšehradská skupina, nadväzujúca na odkaz „summitu“ kráľov vtedajších českých, poľských a uhorských krajín z poloviny 14. storočia.
Hneď bolo jasné, že prechod k prosperujúcemu trhovému hospodárstvu bude vyžadovať najmä úzku spoluprácu s krajinami bývalého západného bloku. Znovu zjednotené Nemecko, neďaleko od hraníc a hladné po surovinách i výrobkoch zo strednej Európy, predstavovalo atraktívnu príležitosť. Na Brandtovu Ostpolitik nadväzovali postupne ďalšie zmluvy o spolupráci. Spojenectvo odvekých rivalov bolo potvrdené partnerstvom v rámci NATO a potom v EÚ.
Normatívne poňaté európske medzištátne usporiadanie tak umožnilo predtým nepredstaviteľné; stredná Európa je členom obrannej aliancie po boku Nemecka, garantmi teritoriálnej integrity a bezpečnosti sú aj Francúzsko, Veľká Británia, a dokonca aj Spojené štáty.
Studená vojna ukázala niečo, čo malo byť jasné už pred prvou svetovou vojnou. Na strednej Európe záleží. Stabilná, bezpečná a fungujúca stredná Európa je kľúčom k európskej rovnováhe.
