Foto z r. 1969: zľava literárni kritici Jan Lopatka a Bohumil Doležal, prekladateľ Vladimír Kafka
a Václav Havel. (Zdroj: archív bd)
K záveru decembra patria v Českej republike v posledných rokoch nielen Vianoce a Silvester, ale aj slávnostné a pietne spomienky na Václava Havla.
Príležitosť prispieť, opäť pomerne netradične, mi dáva stará fotografia, súčasť môjho skromného archívu. Bola vyhotovená niekedy v predjarí alebo na jar roku 1969, pri vernisáži výstavy maliara (a člena redakčnej rady časopisu Tvář, na ktorom sme sa všetci podieľali) Josefa Vyleťala v galérii Mladá fronta. Vyleťal bol maliarsky perfekcionista inšpirovaný surrealizmom, s veľkým zmyslom pre rôzne persifláže, a program vernisáže sa niesol presne v tomto duchu.
Najprv vystúpil slávny dramatik a budúci prezident Českej republiky s krátkym, veľmi vlasteneckým prejavom. Jeho podstatnou (ak nie jedinou) súčasťou bola známa báseň Jaroslava Seiferta Hora Říp zo zbierky Maminka. Text básne priamo pobáda k spevu, a Václav Havel tak vzápätí bez váhania učinil: veľmi precítene a veľmi falošne zaspieval známu pieseň Čechy krásné, Čechy mé.
Potom nasledovalo skôr internacionalisticky ladené vystúpenie výtvarného kritika Bohumíra Mráza. Ten predniesol na slušnej profesionálnej úrovni a nemecky áriu Danila z Lehárovej Veselej vdovy. Bolo to surreálne ako Vyleťalove obrazy a bolo to zároveň celé obrovská sranda.
To ale ešte nie je všetko. Oslava pokračovala pre užší okruh v priľahlej vinárni Rotisserie v Mikulandskej ulici. Odtiaľ je priložená fotografia: sú na nej zachytení zľava literárny kritik Jan Lopatka, ja, prekladateľ Vladimír Kafka a Václav Havel. Naše improvizované kvarteto má práve na programe ľudovku „Byla noc krásná májová“. Zvukový záznam sa našťastie nezachoval, pretože ak som v niečom bol s Václavom Havlom kongeniálny, bola to kvalita spevu.
Fotografiu zverejňujem rád a s istou nostalgiou. Zároveň mám dojem, že sa do dnešnej doby nehodí. Tie roky, keď sa boľševizmus výrazne rúcal, ale nakoniec nezrútil (v čase, keď bola táto fotka zhotovená, už to bolo hrozne jasné), boli síce hnusné, ale zároveň aspoň občas aj trochu veselé. Dnešná doba je v Česku hnusná a patetická.
Som rád, že môžem prispieť niečím iným než tí, čo sa dnes predháňajú v leštení topánok na Havlovom pomníku. S Havlom som sa v živote mnohokrát a veľmi zásadne nezhodol. Fotka však pochádza z doby, keď sme sa ešte veľmi často, vlastne skoro vždy zhodli.
Táto fotka je zároveň akési moje PF i akoby novoročný prípitok – boli sme v to odpoludnie všetci štyria v stave, v akom mnohí bývajú na Silvestra okolo polnoci a navyše Jan Lopatka zviera v ruke pohár, v ktorom rozhodne nebola limonáda. Moji spoluspeváci už všetci zomreli a tak nemôžu protestovať.
Takže, všetko najlepšie v novom roku a nech nám bude všetkým zem ľahká.
