Spoliehame sa na počítačové riadenie lietadiel, diagnostikovanie rakoviny, návrhy budov i audit nášho biznisu. Toto všetko je v poriadku. Ale čo sa stane, keď zlyhajú počítače?Takto začína svoj článok americký spisovateľ a publicista Nicholas Carr v magazíne The Atlantic. Carr sa dlhodobo venuje témam vzťahu technológií a kultúry a v týchto témach patrí medzi popredných svetových odborníkov.

Pred časom napísal článok, v ktorom tvrdil, že mohutné rozšírenie počítačovej techniky ničí naše kognitívne schopnosti. Teraz píše o tom, ako sa znižujú naše schopnosti v dôsledku robotizácie a pretechnizovania sveta okolo nás.

Carr pripomína, že v posledných rokoch sa stalo niekoľko leteckých nešťastí v dôsledku toho, že po zlyhaní autopilota neskúsení piloti nevedeli správne zareagovať. Napríklad 12. februára 2009 lietadlo spoločnosti Colgan Air letelo medzi Nevadou a Buffalom. Keď kapitán letu Continental Flight 3407 Marvin Renslow dostal lietadlo hore, prepol na autopilota. Bolo to rovnaké, ako pri bežných komerčných letoch. S druhým pilotom, dôstojníčkou Rebeccou Shaw sa rozprávali o kariére a podobne. Keď sa však lietadlo blížilo k letisku v Buffalo a podvozok už bol vysunutý, lietadlo sa odrazu začalo triasť a piloti zbadali na krídlach i čelnom skle námrazu. Kapitán odpojil autopilota a prevzal riadenie. Zareagoval rýchlo, ale urobil presný opak toho, čo mal urobiť. Nos lietadla nasmeroval presne naopak než mal a znížil rýchlosť, namiesto toho, aby ju zvýšil. Lietadlo sa vymklo kontrole a začalo padať. „Sme dole,“ zneli posledné slová kapitána letu tesne pred nárazom do domu na predmestí Buffala. Havária si vyžiadala 50 obetí. Neprežil nik z posádky ani z cestujúcich. Zomrel aj jeden človek, ktorý sa v tom čase nachádzal v dome, na ktorý sa lietadlo zrútilo.

K tejto havárii nikdy nemuselo dôjsť. Podľa vyšetrovania príčinou nehody bola chyba pilota. Pilot zareagoval nesprávne, presne naopak, ako pre podobné situácie učia pilotov pri výcviku. Nebol to však jediný takýto prípad, konštatuje Carr.

Čím viac sa spoliehame výlučne na automatizáciu, tým viac sme jej vydaní napospas, tvrdí Carr. A pravda je, že na techniku sa spoliehame stále viac, pokračuje Carr. Dôsledky siahajú ďaleko za hranicu bezpečnosti.

Vďaka tomu, čo a kedy prenecháme automatizácii, kedy, ako sa rozhodujeme, ako uplatňujeme naše poznatky, má oblasť vedy a techniky i automatizácie aj etický rozmer. Hľadáme pohodlie, chceme väčšiu rýchlosť, efektivitu, ponáhľame sa, no nemyslíme na to, čo všetko sa pri tom môže udiať.

Testujeme autá fungujúce aj bez vodiča, v zdravotníctve čoraz viac používame rôzne diagnostické softvéry, architekti používajú softvéry pri navrhovaní budov, máme chytré telefóny, obchodovanie na burzách často riadia počítačové algoritmy. Pomaly sa už aj eskimáci riadia podľa GPS.

V našom každodennom živote „sme závislí na softvéroch,“ konštatuje Carr. A pretože čoraz menej rozumieme procesom, ktoré za nás vykonáva technika, znižuje sa aj nádej na to, že zbadáme chyby, že dokážeme riešiť problémy v prípade zlyhania techniky, alebo že v dôležitých okamihoch dokážeme správne zareagovať.

Z8stancovia automatizácie by teraz povedali, že je potrebné zdokonaliť automatizáciu, techniku či softvéry na predchádzanie chýb či zlyhaní prístrojov. Toto však Nicholasa Carra neuspokojuje. Vždy to budú ľudia, ktorí projektujú prístroje, pripravujú softvéry a podobne, takže vždy tu bude možnosť chýb a zlyhania.

Popri tom, ako sa čoraz viac spoliehame na techniku a automatizáciu, znižujú sa naše praktické schopnosti a zručnosti, tvrdí Carr. Je presvedčený, že čím viac transformujeme náš svet do sveta počítačov, techniky a automatizácie, tým viac čelíme aj existenciálnej otázke: Spočíva naša podstata v tom, čo poznáme, alebo seba samých definujeme tým, čo chceme? „Ak si nebudeme klásť podobné otázky a nebudeme na ne hľadať odpovede, odpoveď nám dajú naše prístroje,“ varuje Carr.

• (red)