Rozporuplný príbeh sociológa a filozofa Zygmunta Baumana odhaľuje aj rozporuplnú selektívnosť našej historickej pamäti, konštatuje poľský novinár Jaroslaw Gizinski v článku pre maďarský týždenník Heti Válasz. Mierne skrátený text.
Tí, čo sa zaujímajú o sociológiu a filozofiu, dobre poznajú meno Zygmunta Baumana (na obr.). Jeho teórie, ktorými opisuje náš postmoderný svet a „tekutú modernitu“, priniesli emeritnému profesorovi univerzity v Leedse svetovú popularitu .
Poľsko opustil v čase antisemitskej kampane roku 1968 a usadil sa v Anglicku. Nikdy však nepretrhol vzťahy so svojou starou domovinou. Po zmene režimu často prichádzal do Poľska, zúčastňoval sa na diskusiách a konferenciách a vedecké inštitúcie boli hrdé, keď prijal ich pozvanie.
Hrdí boli aj na wroclavskej univerzite, keď sa objavil na jej pôde, aby tam vystúpil s prednáškou. Vypočuť si ho prišli aj predstavitelia tohto sliezskeho mesta. Lenže dali o sebe vedieť aj iní, nikým nezvaní hostia. Prednáška sa ešte ani nezačala, keď začali vyčíňať členovia extrémistickej NOP (Národná obroda Poľska). Asi po piatich minútach polícia vyhnala nacionalistov zo sály.
Členovia NOP nie sú žiadne jemné duše. Ťažkí chlapci, čo chodia v čiernom oblečení a aktivizujú sa najmä pri futbalových zápasoch. Ich vzorom je predvojnová organizácia ONR, ktorá organizovala protižidovské útoky. Na prvý pohľad teda nemožno nedať za pravdu wroclavskému primátorovi Rafalovi Dutkiewiczovi, ktorý si vyprosil, aby sa „nacionalistická luza“ takto správala.
Lenže ako to už v našej baumanskej tekutej modernite býva, veci nie sú také jednoznačné, ako sa na prvý pohľad javia. Je viac než pravdepodobné, že vyholené hlavy nečítali ani jeden Baumanov text, ale jeho životopis už asi áno. So životnou dráhou pána profesora však niečo nie je v poriadku. Po vpáde nemeckých vojsk v roku 1938 ušiel do Sovietskeho zväzu, kde študoval na univerzite a nasiakol komunistickými myšlienkami. Neskôr vstúpil do poľskej armády, ktorá bojovala po boku sovietov. V tom by ešte samozrejme nebolo vôbec nič zlé.
Lenže Bauman vstúpil do komunistickej strany a potom pôsobil dokonca v Jednotkách vnútornej bezpečnosti. S touto svojou službou režimu sa Bauman nikdy netajil, no nazýval to „odpustiteľným mladíckym omylom“. Lenže on nebol len nejakým obyčajným úradníkom. Bol veľmi aktívny, dosiahol až hodnosť majora, bojoval proti antikomunistickým podzemným hnutiam a osobne sa zúčastnil na zatýkaniach i na mnohých na krvavých a násilných vypočúvaniach odporcov komunistického režimu. Podľa jeho vtedajších nadriadených bol až priveľmi horlivý. Komunistickej strane chcel ponúknuť dokonca aj dom svojich rodičov.
Neskôr pochopil, že slúžil diablovi. A tu sa začína otázka, ktorá v Poľsku vyvolala veľkú diskusiu: Aké zásluhy sú potrebné na to, aby sme zabudli na niekoho silnú prorežimnú minulosť? A ako je možné, že európska pamäť je takáto selektívna? Lebo neexistujú žiadne zásluhy, ktoré by podobným spôsobom ochraňovali niekdajších členov SS alebo gestapa. Keď napríklad vysvitlo, že Horst Tappert, ktorý stvárnil postavu detektíva Derricka, zatajil svoju esesácku minulosť, nemecká televízia zastavila reprízy seriálu. Nepočuť však nič o tom, že by niekto chcel vyradiť Baumanove knihy z univerzitných knižníc. Západná inteligencia sa totiž už dávno rozhodla, že krv Hitlerových a Stalinových obetí nepatrí do jednej kategórie.
Aby modernita bola ešte tekutejšia, v týchto dňoch súd v poľskom Bialystoku oslobodil istého mladíka, ktorého prichytili pri maľovaní hákového kríža. Podľa interpretácie sudcu na stenu načmáraný znak nebol fašistický Hakenkreuz, ale pradávna ázijská svastika, symbol šťastia. Viem, žijeme zaujímavé časy. Ale až takto?
