Peniaze zo zdravotníctva miznú. Doplácajú na to tí najzraniteľnejší
Podľa Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, „ak sa štát nechce do 15 rokov zaoberať rizikom bankrotu, vlády by sa mali správať zodpovedne a prijímať potrebné opatrenia“, pričom „kľúčovou oblasťou, kde sa treba zamyslieť nad tým, či a ako sa dajú veci zefektívniť, je zdravotná a dlhodobá starostlivosť“.
Môžeme len donekonečna opakovať, že zdravotné sestry už v minulosti dlhodobo poukazovali na túto kľúčovú oblasť, ako aj na to, že v uzneseniach vlády Ivety Radičovej boli zadefinované riešenia.
Podľa týchto uznesení sa mala do novely zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti zakomponovať úprava umožňujúca zariadeniam sociálnych služieb na základe povolenia a licencie stať sa poskytovateľom zdravotnej starostlivosti. Pri schvaľovaní rozpočtu Všeobecnej zdravotnej poisťovne sa mali zohľadniť finančné potreby mimonemocničnej starostlivosti. Ministrovi práce bolo uložené, aby v spolupráci s ministrom zdravotníctva zriadil medzirezortnú pracovnú skupinu na prípravu zákona o dlhodobej starostlivosti
Po nástupe vlády Roberta Fica bolo práve to najpodstatnejšie uznesenie, ktoré by riešilo poskytovanie dlhodobej starostlivosti a jej financovanie, odsunuté bokom. Nie je známe ani to, že by bola zriadená medzirezortná pracovná skupina na prípravu zákona o dlhodobej starostlivosti.
Ministerstvá riadené vládou jednej strany zjavne nie sú schopné (alebo ochotné?) pripraviť zákon o dlhodobej starostlivosti. Jedno ministerstvo sa vyhovára na druhé. Veľkohubo sa však pýšia sociálnymi balíčkami a benefitmi, ktoré draho zaplatia nasledujúce generácie. Pritom nebadať ani náznak toho, že by vláde Roberta Fica záležalo na tom, postarať sa o ľudí odkázaných nielen na sociálnu, ale aj zdravotnú a ošetrovateľskú starostlivosť. Sú to ťažko skúšaní ľudia, ako aj ich príbuzní, ktorí si platia zdravotné a sociálne poistenie, no keď potrebujú ošetrovateľskú a opatrovateľskú starostlivosť pre seba alebo pre svojich blízkych, musia si ju zaplatiť. Sumy sú pre mnohých priam likvidačné, čo neraz vedie až k zúfalej situácii.
Podľa údajov štatistického úradu takmer päť tisíc ľudí čaká na umiestnenie v krajskom, obecnom či v neverejnom zariadení. Mnohí zomrú skôr, než sa dočkajú pomoci a finančnej podpory od štátu. Nehovoriac o dvoch metroch v prípade financovania štátnych a neštátnych poskytovateľov sociálnych služieb a o problémoch spojených s preplácaním výkonov, ktoré v týchto zariadeniach poskytujú zdravotné sestry.
Od 1. júla 2014 poisťovne môžu, ale nemusia vo vybraných zariadeniach sociálnych služieb uzatvoriť zmluvy na preplácanie deviatich ošetrovateľských výkonov z viac ako štyridsiatich, ktoré sú sestry kompetentné poskytovať. Podľa dostupných údajov zatiaľ len jedna poisťovňa uzatvorila takúto zmluvu, aj to iba s jediným zariadením. Pre porovnanie v Českej republike má Všeobecná zdravotná poisťovňa podobnú zmluvu s vyše šesťsto zariadeniami.
Ministerstvo zdravotníctva pritom vyhlasuje, že „je pre poisťovne efektívne i ekonomické, aby preplácali ošetrovateľské výkony poskytované v sociálnych zariadeniach“. Len akosi ignoruje skutočnosť, že v praxi poisťovne nič z toho nepreplácajú.
Na preplácanie týchto výkonov by bolo potrebné vyčleniť zo zdravotného poistenia. minimálne 50 mil. eur. Ak sa Robert Fico pýši, že v priebehu troch rokov prišlo do rezortu zdravotníctva o 600 mil. eur viac, potom je zjavné, že tieto financie majú celkom iných adresátov než občanov odkázaných na sociálnu, zdravotnú či ošetrovateľskú starostlivosť.
Popri tomto všetkom odrazu počujeme, že „vlády by sa mali správať zodpovedne a prijímať potrebné opatrenia“. Bolo by lepšie, keby sa Rada pre rozpočtovú zodpovednosť vyjadrovala menej alibisticky a viac adresne.
Verzia pre tlač
