Dánsko nedovolilo holokaust svojho obyvateľstva. O týchto historických súvislostiach pojednáva najnovšia kniha dánskeho historika Bo Lidegaarda Countrymen (Krajania).
Dánski Židia na úteku do Švédska. Zdroj: Frihedsmuseet
Dánski Židia prežili Hitlerove hrôzy, a to v čase, keď Židia z iných krajín boli masovo odvlečení do koncentračných táborov. Dáni považovali (a považujú) Židov za svojich spoluobčanov a nedovolili ich deportovať. V Dánsku neexistovalo žiadne „my“ a „oni“, ale len „my“, pripomína Lidegaard.
Keď v roku 1943 nemecké orgány v Kodani dostali príkaz zatýkať dánskych Židov a deportovať ich, dánska polícia to sabotovala. Okrem toho všetci členovia vlády na protest podali demisiu, v kostoloch sa čítali protestné listy, polícia vopred upovedomila obce o príchode gestapa a občania pomáhali svojim židovským susedom ujsť do dedín na pobreží Baltického mora, kde im miestni obyvatelia poskytli úkryt v pivniciach, kostoloch a víkendových domoch. Miestni rybári — i keď si za to nechali dobre zaplatiť — mnohých Židov odviezli na lodiach do neutrálneho Švédska. Situácia bola pre Nemcov taká kritická, že sám Adolf Eichmann sa poponáhľal do Dánska, no čoskoro aj on musel ustúpiť. Aby získal aspoň niečo, najprv spod rozkazu na deportácie omilostil „položidov“ alebo tých, ktorých manžel, manželka, neboli Židia. Ani po tomto ústupku však Dáni neboli ochotní spolupracovať a tak Eichmann musel kapitulovať.
Bo Lidegaard napísal svoju knihu na základe rozprávania ešte žijúcich pamätníkov a doposiaľ nepublikovaných dokumentov a svedectiev zachránených Židov a dokonca aj na základ svedectiev Nemcov, ktorí mali dánskych Židov pôvodne zatýkať. Výsledkom Lidegaardovej práce je „mimoriadne vzácna kniha o jednej epizóde v perzekúcii európskych Židov“, konštatuje v článku o Lidegaardovej knihe známy harvardský politológ Michael Ignatieff v magazíne New Republic.
Ignatieffov článok je v podstate predstavením Lidagaardovej knihy, no v závere aj polemikou s niektorými zovšeobecňujúcimi závermi dánskeho historika. V každom prípade si Ignatieff túto knihu nesmierne cení a o Lidegaardovej práci píše s veľkým uznaním.
Dánsky historik v knihe pripomína, že príbeh nie je až taký jednoduchý, ako by sa mohlo zdať. Pravda je, že Nemci až tak veľmi netlačili na perzekúcie, avšak až potom, ako Dáni prejavili pevný postoj, odmietli perzekučnú kolaboráciu s Nemcami, postavili sa na stranu Židov a nedovolili ich odvlečenie.
Dáni už dávno pred vojnou vedeli, že ich armáda nedokáže odolať prípadnej nemeckej invázii. Preto už od čias nástupu Hitlera k moci Dánsko začalo programovo viesť svojich obyvateľov k odmietaniu nacistickej i rasistickej ideológie a presadzovať myšlienky demokratickej politickej kultúry, vzájomnosti a spoločne zdieľanej identity. O pojme národ sa začalo hovoriť nie z etnického hľadiska, ale z občianskeho. Okrem iného sa tak vytvorilo povedomie jedného a spoločného politického spoločenstva so spoločne zdieľanými hodnotami a spoločnou perspektívou.
Keď sa potom všade v Európe šírili hrôzy holokaustu, Dáni odmietli akceptovať nemecké tvrdenia o „židovskom probléme“. Na základe dánskeho príbehu Lidegaard tvrdí, že sila ľudskej solidarity v časoch krízy vo veľkej miere závisí od predchádzajúceho etablovania slušnej politiky a politickej kultúry a na vytvorení spoločnej politickej vízie v zásadných veciach. Aj keď niektorí Dáni prijali antisemitské postoje, vo všeobecnosti možno povedať, že Dáni vnímali Židov ako súčasť jedného politického spoločenstva a každý útok proti Židom považovali za útok na dánsky národ ako taký.
Podobne aj v Bulharsku boli Židia zachránení vďaka tomu, že čelní politickí predstavitelia i predstavitelia pravoslávnej cirkvi odmietli Nemcom podať pomocnú ruku.
„Prečo sa podobné občianske postoje solidarity nezakorenili aj v iných krajinách?“ pýta sa na margo Lidegaardovej knihy Michael Ignatieff. Prečo to, čo bolo možné v Dánsku a Bulharsku, sa neudialo napríklad vo Francúzsku alebo Holandsku?
Lidegaard si myslí, že aj v ostatných okupovaných krajinách sa dalo deportáciám zabrániť. Predpokladom toho by však boli podobné postoje ako v Dánsku a Bulharsku. Ignatieff s týmto názorom ostro polemizuje a tvrdí, že situácia v Dánsku bola v danom kontexte špecifická — Dáni už dávno predtým prechovávali silnú averziu voči nemeckým imperiálnym plánom a všemožne chránili svoju krajinu pred nemeckou expanziou. Hoci podobné nálady panovali aj v Poľsku, predsa takmer celé niekoľkomiliónové židovstvo tam bolo vyhladené. Základný rozdiel bol v tom, že nacisti v Poľsku nenarazili na všeobecnejší odpor a sabotáže.
Ignatieff tiež tvrdí, že dánsky príbeh sa nedá vysvetliť len výchovou k občianskym čnostiam a hrdinskou odvahou a solidaritou. Myslí si, že svoju rolu zohral aj fakt, že nemecká okupácia Dánska nebola taká intenzívna ako v iných krajinách Európy. Nemci tu ponechali Dánom verejnú správu i políciu a akceptovali aj dánskeho kráľa. To umožnilo účinné akcie na záchranu Židov, čo v iných okupovaných krajinách v takej miere nebolo možné.
Okrem toho jedným z kľúčových momentov bolo, že samotný dánsky kráľ sa vyjadril, že ak Nemci budú nútiť Židov pripnúť si na hruď žltú hviezdu, pripne si ju aj on. Vďaka tomuto kráľovmu postoju tu Nemci napokon nenariadili nosenie žltej hviezdy.
Po zistení, že Dáni odmietajú spolupracovať, Nemci by sem museli presunúť niekoľko ďalších jednotiek, čo však v roku 1943 nebolo reálne. Okrem toho rozdiel bol aj v prístupe samotného gestapa, čo podľa Ignatieffa tiež zohralo dôležitú rolu. Po porážke nemeckého vojska pri Stalingrade gestapo v Poľsku a východnej Európe vôbec pritvrdilo vyhladzovanie Židov v koncentračných táboroch. V Dánsku však gestapo začalo hľadať cestu von. Veliteľ Werner Best urobil záťah proti Židom až po tom, ako tajne informoval židovskú komunitu o tom, čo musí urobiť, a dal im čas na útek.
Z deväťtisíc dánskych Židov tak bolo odvlečených 450, poväčšine starších ľudí. Títo boli deportovaní do Terezína, pričom spomedzi nich 350 holokaust prežilo. To znamená, že Dáni zachránili takmer 99,5 percent dánskych Židov. Lidegaard zdôrazňuje, že aj jedna jediná smrť je veľa, avšak takýto počin sa podaril okrem Dánska iba v Bulharsku.
Ignatieff tvrdí, že rolu zohral aj fakt, že Dánsko bolo malou, no homogénnou spoločnosťou so stabilnou demokraciou, s monarchom, ktorý mal všeobecný rešpekt a v neposlednom rade so zakoreneným odporom voči nemeckým expanzívnym plánom.
Historik Bo Ligaard je skvelým sprievodcom týmto obdivuhodným dánskym príbehom, no s jeho morálnymi zovšeobecneniami už Ignatieff nesúhlasí. Ignatieff tvrdí, že dánsky príbeh chce dať odpoveď na otázku dobra a zla, ale žiadna všeobecná odpoveď neexistuje. „Dánsky príbeh je dánsky príbeh. To je všetko, čo môžeme pravdivo povedať,“ tvrdí Ignatieff a pripomína, že história má všade odlišný kontext. Zdôrazňuje však ono kľúčové, na čo poukazuje aj Lidegaard: každá totalita, o to viac, ak ide aj o etnické čistky, si vyžaduje spoluprácu; bez nej sa nedokáže naplno etablovať.
Lidegaard v závere svojej knihy píše, že keby nacisti aj inde narazili na taký silný odpor pomerne jednoduchými prostriedkami ako v Dánsku, nedokázali by tak mohutne realizovať „konečné riešenie“. Ignatieff si však myslí, že toto je len polovičná pravda a dodáva, že Nemci sa stretli s rôznymi formami odporu v každej okupovanej krajine a všade prebiehali tajné akcie na záchranu Židov.
Ignatieff si dovolil aj jednu odvážnu hypotézu. Podľa neho Nemci aj vďaka biologickým danostiam Dánov chceli vytvoriť vzťah spolupráce, ktorý by slúžil ako model pre budúce Európske spoločenstvo pod Hitlerovou nadvládou. „Nemci na základe obludnej rasovej antropológie vnímali Dánov ako členov ich vlastnej árijskej rodiny,“ a teda za „možných spojencov v budúcej árijskej Európe“, tvrdí Ignatieff. „Prečo by inak taký zúrivý človek ako Eichmann ustúpil pred dánskymi námietkami voči zatýkaniu Židov?“
„Countrymen je príbehom malej krajiny, ktorá urobila správnu vec v zložitých časoch. Je to príbeh, ktorý dosvedčuje starú pravdu: solidarita a slušnosť závisia najmä od skutočnej vzájomnosti v medziľudských vzťahoch, od dlho sa tvoriacich a vnútorne osvojených návykov, od kultúry spoločného občianstva a od existencie vodcov, ktorí v týchto čnostiach idú príkladom,“ pokračuje v článku Ignatieff.
Z uvedeného hľadiska je dôležité si všimnúť, že všade okrem Dánska a Bulharska sa Nemcom podarilo v postupných krokoch zlikvidovať pocit vzájomnosti a spoločenstva: najprv vytvorením get izolovali Židov od ostatných, aby potom ostatných izolovali od hrôz koncentračných táborov, respektíve od informácií o nich. Po tom, čo boli Židia zbavení občianstva, majetku, práv i spoločenskej existencie, mohli sa odvolať už len na spoločné človečenstvo, čo však už nepomohlo. Podľa Ignatieffa v tomto tkvie jeden z najvážnejších odkazov pre oblasť ľudských práv: „Keď ľudia môžu dúfať v ochranu svojich ľudských práv už len na základe uznávania spoločného človečenstva, sú už vo veľkom nebezpečenstve.“
Dánsky príbeh ako by nám chcel povedať, pokračuje Ignatieff, že ľudí spája v prvom rade nie nejaké univerzálne ľudské spoločenstvo, ale spájajú ich miestne a celkom drobné väzby, či vzťahy a tým aj vedomie spoločne zdieľaného miesta i času. A tiež pamäť. Toto všetko viedlo dánskych ľudí v mestách a dedinách k odporovaniu gestapu a k tomu, že povedali: Nie, u nás sa nič také diať nebude.
„Túto knihu by si mal prečítať každý, kto chce pochopiť, aké sociálne a politické hodnoty treba rozvíjať a prehlbovať, aby potom v kritických časoch ľudia dokázali prejaviť občiansku odvahu a jasné morálne postoje,“ uzatvára Michael Ignatieff svoj článok o Lidegaardovej knihe Countrymen.
_____________
Bo Lidegaard je dánsky historik, je tiež šéfredaktorom dánskeho denníka Politiken.
Michael Ignatieff je kanadský historik a filozof. Vyučuje na Kennedy School of Government pri Harvardskej univerzite a na Munk School of Global Affairs na univerzite v Toronte. V deväťdesiatych rokoch patril medzi najvplyvnejších intelektuálov sveta.
Verzia pre tlač
