Úryvky zo Záveru knihy amerického sociológa a filozofa ruského pôvodu Pitirima A. Sorokina (1889-1968) Kríza nášho veku (1941).
Ak zo senzitívneho systému západná kultúra vstúpila do iného, prechodného obdobia, a to ideačného alebo idealistického, a ak bol tento epochálny prechod až doposiaľ obdobím tragického dies irae dies illa, potom zrejme najväčšia úloha našej doby spočíva, ak nie priamo v odvrátení tragédie, čo je azda nemožné, tak aspoň v tom, aby tento prechod bol podľa možnosti bezbolestný.
Prvým krokom je čo najviac rozsiahle, hlboké a pohotové uvedomenie si špecifičnosti súčasnej krízy našej kultúry a spoločnosti. Je najvyšší čas si uvedomiť, že to nie je len jedna zo zvyčajných kríz, ku ktorým dochádza takmer v každom desaťročí, ale že je to jeden z najväčších zlomov v dejinách ľudstva, prechod z jednej kultúrnej formy k druhej. Uvedomenie si rozsahu zmien, ku ktorým dochádza, je nutnou podmienkou, aby sme mohli zvoliť primerané opatrenia a prostriedky na zmiernenie hroziacej katastrofy.
Druhý krok spočíva v jasnom poznaní, že senzitívna kultúrna forma vo svojich podstatných i menej podstatných črtách nie je jedinou kultúrnou formou a nie je ani bez mnohých nedostatkov a neprimeraností. Ideačné a idealistické formy sú svojim spôsobom rovnako veľké ako senzitívna forma.
Po tretie: ak jedna z týchto foriem starne a začína javiť známky vyčerpania, ako je to pri všetkých formách po istom čase ich dominantnosti, potom namiesto pokračovania vo svojom tvorivom živote musí naša kultúra prejsť k inej základnej kultúrnej forme, a to z odumierajúcej senzitívnej formy k ideačnej, idealistickej alebo integrálnej forme.
Po štvrté: príprava na tento vývoj zahŕňa čo najhlbšie overenie základných predpokladov a hodnôt senzitívnej kultúry, odmietnutie pseudohodnôt a znovunastolenie skutočných hodnôt.
Bezpochyby si to vyžaduje priznať si, že zmyslová skutočnosť a hodnota nie sú jediným aspektom nekonečne bohatšej reality a hodnoty, že je tu aj iracionálny aspekt, o ktorom tušíme vďaka našej schopnosti premýšľať, či vďaka sile charizmatickej milosti alebo intuície v ich najvznešenejších podobách, že táto rozumom nepostihnuteľná stránka je najvyšším aspektom pravej skutočnosti a ako taká je absolútna, a že to isté platí aj o realite a hodnote človeka a o najvyšších výtvoroch jeho kultúry.
Človek nie je len organizmom, ale je tiež nositeľom najvyšších hodnôt. A preto je posvätný, bez ohľadu na pohlavie, vek, rasu a spoločenské postavenie, nesmie byť zneužitý ako nástroj na čokoľvek alebo pre kohokoľvek. Podobne aj veľké hodnoty ľudskej kultúry – veda a technika, náboženstvo a filozofia, mravnosť a umenie – sú odrazom, realizáciou najvyšších hodnôt v empirickom svete. Preto ich nemožno zneužívať ani degradovať na nástroje čisto zmyselného potešenia alebo úžitku. Sú účelom samým osebe. Ak sú človek i skutočné hodnoty posvätné, potom má byť vzťah človeka k človeku naplnený najvyššou láskou ako kategorickým imperatívom. Ak sú pravda, dobro a krása najvyššími hodnotami, potom nemôžu byť relativizované, ani degradované na ľubovoľné konvencie.
Preto sa veda nemôže dovolávať úplného oslobodenia od dobra a krásy, a teda nemôže a nesmie slúžiť na zlé ciele. Podobne aj umenie, ak sa stane iba prostriedkom čisto zmyslového potešenia a vyhlási sa za oslobodené od mravných záväzkov a poznania, samo sa degraduje na zábavu a stáva sa pseudohodnotou.
Po piate: premena myslenia v západnej kultúre musí byť nasledovaná zodpovedajúcou premenou sociálnych vzťahov a foriem spoločenskej organizácie.
Pretože človek je posvätný, žiadny štát alebo jeho panovník nemá právo vrhať milióny ľudí do záhuby a biedy len preto, aby sa rozšírilo jeho územie, vlastníctvo a štátna moc alebo dokonca len jeho sláva. Časy izolovaných štátov sú minulosťou a ľudstvo už tvorí jedinú spolupôsobiacu pospolitosť.
Práve preto, že človek je posvätný, nemôže na jednej strane vrstva bohatých vlastniť miliónové imania, pričom na druhej strane sú obrovské milióny slušných, čestných a usilovných ľudí bez práce, chleba a základných životných potrieb. To neznamená komunistické alebo totalitné „zosocializovanie a skomunizovanie“ súkromného vlastníctva; takéto mechanické procedúry môžu splodiť len katastrofu pre celú spoločnosť, ako ju aj plodili až doposiaľ. Je nutné zmeniť celé myslenie a správanie, a to v zmysle noriem, ktoré predkladá Reč na hore. Ak nastane takáto zmena, omnoho ľahšie sa potom otvoria aj technické cesty k premene hospodárskej a politickej štruktúry. Bez takýchto zmien žiadna mechanická, politicko-ekonomická rekonštrukcia nemôže priniesť želaný výsledok.
Musí nastať úplná premena súčasného myslenia, základná premena nášho systému hodnôt a čo najhlbšia zmena nášho správania sa k druhým ľuďom, kultúrnym hodnotám a svetu vôbec. Toto nemožno dosiahnuť bez neustáleho, namáhavého a aktívneho úsilia každého jednotlivca. Takéto úsilie je neporovnateľne ťažšie než mechanické zásahy do hospodárskych, politických, biologických a iných podmienok. Polovičaté zásahy napokon vždy sklamú, zvlášť v čase takej veľkej krízy.
Keby ľudské bytosti boli schopné plne ťažiť zo skúseností minulosti a z dejinných poučení, liečenie by bolo ľahké bez akejkoľvek nutnosti skúšky ohňom alebo bez akejkoľvek vážnej krízy.
Nepoučiteľnosť sa však prejavuje aj v bežnej nádeji, že sa dostaneme z krízy pomocou najrôznejších ľahkých, ale plytkých chytráctiev, bez akéhokoľvek základného preorientovania hodnôt, bez dôkladnej premeny myslenia a správania, bez trvalého osobného úsilia uskutočniť božské a tvorivé poslanie človeka.
Dúfajme, že milosť pochopenia nám bude predsa len dopriata a že si zvolíme, skôr než bude príliš neskoro, pravú cestu – cestu, ktorá nevedie k smrti, ale k ďalšiemu uskutočňovaniu jediného ľudského tvorivého poslania na tejto planéte!
Verzia pre tlač
