Pôvodom ukrajinský politológ Rostislav Iščenko pracoval v administratíve prezidenta Janukovyča. Po zmenách na Ukrajine ušiel do Ruska a získal ruské občianstvo. Patrí do okruhu ľudí v blízkosti ruského vicepremiéra Dmitrija Rogozina, povereného riadením vyzbrojovania. Na webe NewsBalt.ru zdôvodňuje, prečo musí Rusko preventívne okupovať Pobaltie.
Iščenko začína tvrdením, že od vstupu Litvy, Lotyšska a Estónska do NATO môže aliancia z pobaltskej základne prakticky kedykoľvek zaútočiť na Petrohrad i na Valdajskú vysočinu. Okrem toho jednotky aliancie „získali možnosť krídelného postupu na Smolensk, čím by uskutočnili hlboký obchvat Bieloruska a odrezali by ho od Ruska“.
Politológ však upozorňuje, že NATO vďaka pobaltskému predmostiu síce získalo strategické výhody, no stretáva sa tu s „logistickými ťažkosťami, ktoré obmedzujú možnosť nasadenia a podpory veľkej skupiny vojsk po dlhšiu dobu“. Takže v prípade útoku proti Rusku by „pozemné a námorné komunikácie pobaltského zoskupenia beztak zostali pod kontrolou ruskej armády a flotily“.
Preto by útok proti Rusku mohol byť účinný „iba v prípade, že by sa hromadenie síl a prostriedkov potrebných na agresiu realizovalo pod rúškom vierohodnej zámienky v čase mieru“. Po vypuknutí bojov by „postup zoskupenia v Pobaltsku musel byť zabezpečený súčasnými bleskovými akciami z pobaltského predmostia a akciami jednotiek NATO vo Východnej Európe“. Podľa Iščenka je zjavné, že „prevahu získa ten, komu sa ako prvému podarí sústrediť sily a udrieť“.
Takže „preventívny úder s cieľom zlikvidovať pobaltské predmostie sa môže stať z vojenského hľadiska nutným ani nie preto, že by niekto chcel útočiť tým smerom, ale preto, aby sa skrátila frontová línia (aj keď virtuálna), aby bol prerazený pozemný koridor k blokovanému kaliningradskému zoskupeniu a aby boli uvoľnené ruské jednotky pre nasadenie do iných, dôležitejších oblastí“.
Iščenko nezabúda zdôrazňovať, že v Kyjeve vládne „nacistický režim“ a zároveň upozorňuje, že „ukrajinská armáda stále predstavuje väčšiu vojenskú silu než tri pobaltské armády“.
Pretože pohyb amerických vojakov prítomných v pobaltských štátoch „bude prakticky nemožné odlíšiť od skutočného začiatku vojenskej agresie NATO smerom na Petrohrad a k Čiernemu moru“, bude nutné „zničujúco udrieť na pobaltské štáty a vyslať ruské vojská do Gruzínska“, tvrdí Iščenko.
Politológ tvrdí, že úloha Ruska v regiónoch na periférii Európskej únie sa dnes zväčšuje a spolu s tým je podľa neho zjavné, že kandidátmi na prechod späť do sféry ruského vplyvu sú bývalé sovietske republiky vrátane pobaltských štátov.
Iščenko teoreticky vidí aj inú možnosťou než je vojenský útok proti pobaltským štátom: zachovať „status quo Ruska vo vzťahu k Pobaltiu a počkať kým sa v pobaltských štátoch dostanú k moci proruské sily“. Ak by potom došlo „k americkej porážke na Ukrajine a vo východnej Európe“, na rad sa dostane „legalizovanie roly Ruska ako vojenského ochrancu týchto krajín“.
Takýto scenár však považuje za nepravdepodobný. Preto je „scenár zahrňujúci Rusko do vojenského konfliktu na svojich hraniciach stále relevantný“. Takže „rýchle obsadenie pobaltských štátov sa stáva zo všetkých zlých možností tou najlepšou voľbou“.
Iščenko však v tomto šialenstve ide ešte ďalej. Vyhlasuje, že keď sa toto všetko udeje, potom „aj Poľsko a Rumunsko budú mať o čom premýšľať, ak nebudú chcieť nasledovať osud pobaltských krajín“.
- (red)
Verzia pre tlač
