Nové spracovanie divadelnej hry Petra Karvaša.
Na scéne medzi dvoma hľadiskami je len stôl so stoličkami, vianočný stromček a rádio. Z domu vedú dve brány ako náznaky ľahko vypáčiteľných dverí. Okolo scény je skutočná zem, na ktorú kladú dosky vojaci a partizáni. Zem, ktorá prijala už toľko mŕtvych. Priehľadné steny sa v úvode inscenácie zdvihnú. Vďaka scénografii Toma Cillera, tušíme, že sa tu bude hovoriť na rovinu. Kruto, hlučne a bez citu.
Na Karvašovej Polnočnej omši v réžii Lukáša Brutovského nahliadneme do nenápadnej rodiny Kubišovcov a počúvame ich najskrytejšie tajomstvá, ktoré sa vraj z domu nevynášajú. Tajomstvá ľudí, ktorí sa snažia za každú cenu prežiť na sklonku roka 1944.
Otec rodiny Valentín Kubiš si problémy jednoducho nevšíma. Takto sa zbavuje svojej zodpovednosti. Jeho bigotná manželka Vilma vidí východisko v pasívnej modlitbe a spovedi pred skorumpovaným kňazom. Syn Marián kolaboruje s Nemcami, druhý syn Ďurko je s partizánmi. Dcéra Angela sa predáva nemeckému dôstojníkovi Breckerovi, aby potom mohla ľahšie viesť arizovanú cukráreň. Jej nečestný Paľo by najradšej v rodine všetko obrátil hore nohami. Na tradičnú vianočnú oslavu nie je pozvaná – pre fašistický režim nepohodlná – partizánka Katka, Ďurkova priateľka.
Inscenácia Lukáša Brutovského v Štúdiu SND nepozýva divákov spolucítiť s hrdinami, nevnára nás do hĺbok ich myslenia, či charakterov. Naopak, prezentuje skôr modelové typy. Núti nás tak prehodnotiť naše vlastné správanie. Akoby sa tu stanislavského herecké prežívanie bilo s brechtovským pozorovaním diváka. Postavy konajú ako citovo zautomatizované stroje, ktoré uverili falošnému poslaniu v súkolesí ohavnej mašinérie. Pripomína to odkaz Láskavých bohýň.
Emil Horváth nasadzuje alibistickému a paranoidnému Valentínovi cholerický temperament. Rozhorenou rudnatou tvárou, typickými prudkými pohybmi hlavou, gestom, chôdzou i dikciou zdôrazňuje svoju „bezmocnosť“. Anna Javorková, odetá takmer ako mníška v čiernych šatách s bielym golierom, drží svoju Vilmu na hrane krehkosti a sily, zubami-nechtami sa pridŕža naučených, no vyprahnutých a nežitých náboženských fráz. Milan Ondrík násobí v gardistovi Mariánovi otcovskú nevybitú agresivitu. Pri hulákaní v tvári sčervená ešte viac ako Horváthov Valentín. Je zapálený pre svoje vojnové zločiny, bol by schopný zabiť sestrinho Paľa či dokonca aj vlastného otca. Petra Vajdová oblečená v zvodných, ale decentných šatách, ide herecky na hranu predajnosti Angelinho tela. Ďurkova priateľka Katka (Dominika Kavaschová), ku ktorej sa rodina neveľmi hlási, je tu skôr nemou výčitkou. Richard Stanke ako dôstojník Brecker, ktorý rodine priniesol vysnívané sviečky na stromček, je herecky presvedčivý vo svojom mocipánskom uzurpátorovi, ktorý si „len“ koná svoju povinnosť.
Zodpovednosť visí vo vzduchu. Najmä na úsvite zmeny pomerov. Kto z nich sa stane obetným baránkom? Postavičky sa za sviatočne prestretým stolom javia až bizarne smiešne – smiešne na zaplakanie.
Dramaturgovia inscenácie a upravovatelia Karvašovho textu Miro Dacho a Miriam Kičiňová v bulletine citujú aj slová generála Hӧffleho pred Národným súdom: „Medzi slovenským obyvateľstvom sme vôbec nemuseli hľadať informátorov. Ľudia chodili sami.“ Tieto slová mrazia aj po desaťročiach. A citujú aj dramatika Ivana Bukovčana: „Najväčšími nepriateľmi Slovákov sú – Slováci!“ (Kým kohút nezaspieva).
Inscenácia bez hudby, iba hluk, zvončeky, rozkúskovaný Otče náš a náboženská vianočná pieseň z úst „horlivých“ členov rodiny. Floskuly myšlienok, floskuly slov, floskuly činov. Všetko to poukazuje na to, aká prázdna môže byť spiritualita, aký zapredaný môže byť človek, aká neúctivá môže byť povrchná automatizácia tradícií. Ako sa dokáže z človeka vytratiť schopnosť rozlišovať, mravnosť i vnútorná sloboda.
Je však strácanie týchto hodnôt len vecou minulosti? A aké je východisko z krízy, morálnej i ekonomickej, v ktorej sme sa ocitli? V situácii, keď morálka a hodnoty sú až pričasto podriadené diktátu moci, konzumu a peňazí? A nedostávajú sa aktéri moci bez etiky a spravodlivosti k svojej moci – opäť len vďaka vlastným občanom – až priveľmi ľahko? Azda nastal čas hľadať riešenia. Inscenácia Lukáša Brutovského Polnočná omša umožňuje divákom klásť si aj takéto aktualizačné otázky.
(Zdroj foto: SND/Braňo Konečný)
