Správanie sa českého prezidenta Miloša Zemana nastoľuje o. i. aj vážne otázky o vzťahu občanov k úradu prezidenta. V revue Přítomnost sa nad tým zamýšľa český publicista Václav Chyský, ktorý od roku 1968 žije v Nemecku. Úryvky z textu.
Niet pochýb, že to bol T. G. Masaryk, kto po rozpade Rakúsko-Uhorska vtlačil českým občanom predstavu o zmysle demokratických občianskych hodnôt a tiež o atribútoch vykonávania prezidentského úradu Československej republiky. V časti českých občanov táto predstava prežila nacistickú okupáciu i dlhú komunistickú nadvládu. Dokonca aj komunistickí prezidenti si navonok privlastňovali onú, v českom povedomí tak hlboko zakorenenú ideu o výnimočnosti prezidiálnej funkcie, a to aj napriek tomu, že osobnosť Masaryka z ideologických dôvodov odmietali. Lenže T. G. Masaryk bol svojim rozhľadom a charizmou neopakovateľný fenomén.
Výsledok priamej voľby českého prezidenta je podľa môjho názoru problém psychologický a sociologický, pretože od českého obrodenia bol národ utvrdzovaný vo vedomí, že pochádza z prostých sociálnych vrstiev a že práve v tom spočíva jeho autentická demokratická ľudovosť. Túto, nie práve povznášajúcu ideológiu plebeizmu (aj keď čiastočne pravdivú) zneužili komunisti na znivelizovanie českej spoločnosti a podarilo sa im za pol storočia diktatúry strhnúť nadol aj časť vzdelaných spoločenských vrstiev, ktoré sa neľahko vytvárali od druhej polovice 19. storočia.
Plebejstvo prezidenta Zemana, nielen ten verbálny, jeho domnelá blízkosť k ľudu ho vo voľbách uprednostnili pred jeho náprotivkom, ktorého neprávom manévroval do pachu cudzineckej šľachty. Povaha plebejského zmýšľania ako kontrapunkt intelektuálnych kaviarní bol víťazným faktorom a výsledkom dlhodobého pôsobenia ideológie českých chalúpok, ktorú nenachádzame u našich stredoeurópskych susedov.
Je dobrým zvykom, že vedúce osobnosti v priemysle a hospodárstve absolvujú semináre etikety, komunikácie a rétoriky, potrebné pre úspešnú manažérsku prácu. Nie tak v politike.
Po problematickom správaní českého prezidenta, ktorého mnohé prešľapy sú hojne diskutované, vyvstávajú otázky: Je hoden úcty úrad prezidenta „per se“, bez ohľadu na to, ako dobre či zle prezident svoju funkciu vykonáva? Alebo si prezident ako osoba musí vyslúžiť úctu vzorným reprezentovaním štátu? Mali by mať občania možnosť za zlú reprezentáciu prezidenta ústavným procesom prinútiť k abdikácii?
Nemecký prezident Christian Wulff sa pod tlakom verejnosti a po strate dôvery svojho úradu vzdal. Azda si túto potupu vzhľadom na malé potknutie ani nezaslúžil, ale pravidlá hry sú v nemeckej parlamentárnej demokracii nekompromisné.
Kŕčovité interpretácie myšlienkových pochodov Miloša Zemana a ich obhajoba zamestnancami Hradu pripomínajú skôr propagandu Ministerstva pravdy z geniálneho románu 1984 Georga Orwella.
