Relativizácia typu „všetci sú rovnakí“ je v istom zmysle najväčším nepriateľom demokracie. Dáva obrovskú šancu populistom, ktorí demokraciu ako systém nechcú zničiť, ale tvária sa, že ju zachraňujú. Preto ich mnohí nevnímajú ako nebezpečných, tvrdí politológ a publicista Petr Zenkner v českom štvrťročníku o strednej Európe Demokratický střed. Skrátený text.
Riaditeľ francúzskeho Centre national de la recherche scientifique Pierre-André Taguieff kedysi vyhlásil, že populizmus sa zdá byť silnejší, čím viac intelektuálov ho kritizuje. Môže dnes uspieť politik, ktorý nie je populista? Nie sú populizmus a demokracia bytostne prepojené, keď základom demokracie je ľud, na ktorý sa každý populista odvoláva? Alebo populisti ľud iba zneužívajú na svoje ciele?
Nič iné než ľud!
Základom legitimity populistu je tvrdenie, že je priamo spojený s ľudom a môže za neho hovoriť – na rozdiel od odcudzených a skorumpovaných politikov.
Populizmus žije z obrazov nepriateľa, na ktorého môže ukázať, označiť ho za pôvodcu problému, a ponúknuť na jeho úkor ľahké riešenie. Obetným baránkom môžu byť cudzinci/prisťahovalci, etnické alebo sociálne menšiny, predstavitelia najväčších politických strán, kapitalisti, bankári atď.
Práve suverenita ľudu je dôležitá pre rozlíšenie populizmu ako politického štýlu a ideológie, ktorá má v sebe špeciálnu formu kritiky demokratického systému v štýle „ono to nefunguje“. Populizmus ako štýl je v súčasnosti celkom bežný a súvisí so zmenou politického prostredia. Neexistujú státisícové masové politické strany so svojimi rozvetvenými bunkami a pridruženými organizáciami, zanikla stranícka tlač, zásadnú rolu hrá politický marketing. Politické programy stratili zmysel, pretože ich nikto nečíta, a zostali len heslá, ktoré sa často vytvárajú priamo podľa nálad zistených v prieskumoch verejnej mienky. Občania navyše prestávajú vidieť v tradičných stranách zástupcov svojich záujmov a hľadajú nové politické alternatívy, ktoré sa zväčša profilujú na vymedzovaní sa voči establishmentu.
Odcudzená spoločnosť
Politici majú zároveň problém, že aj keby s ľuďmi „chceli byť“, dokážu sa do pozície „normálneho človeka“ vcítiť už len zložito. A ešte viac to platí naopak.
Politika je v súčasnosti špecifické remeslo. Vyžaduje schopnosť nikomu nevadiť, ale tiež umenie prispôsobiť sa a vycítiť, kam sa obracia vietor. Je to priestor, kde je nutné vedieť pracovať s informáciami „o niečom“ a „na niekoho“, priestor, ktorý výrazne ovplyvňuje rad vonkajších vplyvov. Tieto vplyvy samozrejme existovali vždy, dnes je ich však omnoho viac, sú roztrieštenejšie a menej čitateľné.
Práve nezreteľnosť v rozhodovaní vytvára u ľudí pocit anómie, z ktorého vedia populisti tak dobre ťažiť. Keď ľudia prestávajú rozumieť fungovaniu spoločnosti, alebo majú pocit, že mu rozumejú až priveľmi, hoci to tak nie je, vytráca sa dôvera a vzniká pocit anómie v zmysle dezorientácie, úzkosti, straty zmyslu a cieľa konania. Ľudia potom veľmi ľahko podliehajú sprisahaneckým teóriám, zvlášť, keď zákulisné dohody k politike patria a rôzne záujmy sú reálnou súčasťou života okolo nás.
Dlhodobé výskumy ukazujú, že ľudia politike prisudzujú zväčša len negatíva. Reagujú tak, že ňou pohŕdajú. Populisti majú potom šancu premeniť tento stav mysle v krátkodobú akciu – pokiaľ zvíťazí túžba to „tým hore“ ukázať. Na druhej strane z pocitu anómie zväčša vyplýva nezáujem o politiku a politické dianie. A aj populistické strany sa musia veľmi snažiť, aby ľudia kvôli nim niečo urobili. V prípade, že sa to podarí, môžu byť hlasy tejto „triedy“ významné.
Populizmus pre stred
Populistické strany môžu výrazne uspieť medzi voličmi strednej triedy, ktorá sa v povojnovom období v západnej Európe a Spojených štátoch rozrástla do značnej šírky.
Šéfredaktor Handelsblattu Gabor Steingart v knihe Globálna vojna o blahobyt tvrdí, že pre Západ začínajú nevýhody globalizácie prevažovať nad výhodami, pretože nedokáže konkurovať ázijskému dumpingu. Ohrozenie potom zjednodušene povedané nedopadá len na nevyučených robotníkov, ale aj na príslušníkov strednej triedy. A tu je nebezpečenstvo pre politikov, pretože v očiach strednej triedy zlyhávajú pri zabezpečovaní ďalšieho blahobytu.
Stredná trieda sa vytvorila aj v postkomunistických štátoch strednej a východnej Európy, kde sa formuje najmä z radov „víťazov transformácie“. Sociológ Jiří Večerník upozornil, že zatiaľ čo v socialistickom režime mali lepšie príjmy poľnohospodári a robotníci v priemysle, po zmene režimu sa viac uplatnili mladí ľudia s vyšším vzdelaním, odbornou kvalifikáciou a schopnosťami oceňovanými v trhovej ekonomike. Môžeme teda povedať, že ekonomická kríza a obavy zo straty pozícií môžu časť „víťazov transformácie“ doviesť do náruče populistov?
„Zlo“ zastupiteľskej demokracie
Populistická ideológia sa výrazne vymedzuje voči zastupiteľskej demokracii. Populisti však nemajú revolučnú rétoriku ako napríklad nacisti a komunisti. V myslení populistov nepotrebuje byť demokracia nahradená, ale spasená. Vďaka tomu ich mnohí ľudia nevnímajú ako nebezpečenstvo, zvlášť keď problémy, o ktorých hovoria, reálne existujú. To, že ich vyriešiť nedokážu a iba ich zneužívajú vo svoj prospech, je iná vec.
Populisti sú „kontraelitou“, ktorá má k ľudu, v ktorého mene hovoria, rovnako ďaleko ako politická elita, ktorú kritizujú.
Volania po „skutočnej demokracii“ zodpovedajú konceptom novej ľavice, nových sociálnych hnutí a zelených. Lenže taký populizmus predpokladal aktívnych, sebavedomých, vzdelaných a v dobrom slova zmysle pokrokových občanov, ktorí majú záujem podieľať sa na správe vecí verejných. Vtedajšia „tichá revolúcia“ vyžadovala viac participácie a menej vodcovstva. Politológ Cas Mudde upozorňuje, že dnešný populizmus má v sebe pravý opak. Súčasná „tichá kontrarevolúcia“ chce viac vodcovstva a menej participácie. Podľa Muddeho dnešný populistický „ľud“ podporuje demokraciu, ale zároveň nechce byť obťažovaný politikou. Politici majú ľuďom načúvať, rozumieť ich potrebám a meniť ich želania na skutočnosť. Voliči populistických strán rozhodne nestoja o využívanie prvkov priamej demokracie; referendum je len prostriedkom moci elity. To, čo chcú a hľadajú, je vodcovstvo.
Vodcovstvo
Jadro rastu podpory populistických strán závisí od socioekonomických faktorov, ktoré majú korene v rýchlych sociálnych zmenách a rastúcej nezamestnanosti. V západnej Európe nemožno zabudnúť ani na dosahy imigrácie. Niektorí vysvetľujú podporu populistov rolou protestných strán alebo vyzdvihujú opozíciu voči postmateriálnym hodnotám, ktoré oslovujú skôr mladých a bohatších, zatiaľ čo ostatným skupinám nič nehovoria. Avšak ani napriek priaznivým podmienkam nemusí záhon populizmu vyrásť. Musí sa objaviť „pán Niekto“, kto všetky problémy pomenuje.
Mediálne prostredie, zvlášť pod vplyvom televízie a nových médií, takýmto vodcovským stranám napomáha. Podobne ako čoraz väčšia tematizácia politiky.
Všetky odhalené škandály a pripomínania porušených sľubov však vedú ľudí miesto viery vo fungovanie systému k opačnému efektu – k názoru, že všetci sú rovnakí. Táto relativizácia je pre demokraciu najväčším nebezpečenstvom. V takom prostredí má populistický vodca šancu svoj „reklamný“ odkaz šíriť viac než úspešne.
„Čisté a jednoduché tvrdenie bez uvažovania a bez dôkazov je jedným z najistejších prostriedkov, ak sa má nejaká myšlienka ujať v mysli davov… Tvrdenie však získava skutočný vplyv len vtedy, ak je stále opakované, a to pokiaľ možno tými istými slovami,“ napísal Gustav LeBon pri opise vodcovstva v knihe Psychológia davu. V prípade populizmu platí známa formulka o tisíckrát opakovanej lži, ktorá sa stáva pravdou, viac než kdekoľvek inde.
