Pri pohľade na obrovský prínos EÚ a európskej spolupráce pre krajiny ako Španielsko, Taliansko či Holandsko i na prínos únie pre postkomunistické krajiny pochybovať o európskom projekte a považovať ho za neúspešný je absurdné.

Keď v roku 1898 vtedajšia španielska kolónia Kuba získala nezávislosť, bolo zrejmé, že Španielsko prestáva byť svetovým impériom. No ešte za Franka bola španielska elita presvedčená, že sa môže aj naďalej správať ako veľmoc. Až v roku 1975, po Frankovej smrti sa definitívne rozplynuli ilúzie o španielskom svetovom impériu, pripomína holandský politológ Meindert Fennema v denníku De Volkskrant. Rok 1976 už bol definitívnym rozhodnutím sa Španielska (presnejšie Frankových odporcov) pre Európu. Frankovi stúpenci založili Ľudovú stranu, ktorá sa pragmaticky preorientovala na myšlienku liberálnej demokracie.

Stačí si spomenúť na Španielsko z Frankových čias, aby sme uznali, že politický a hospodársky vývoj krajiny za posledné tri desaťročia je mimoriadne silný a nespochybniteľný. Španielsko to dokázalo s pomocou Európskej únie i vlastnými silami. Hrubý domáci produkt sa za prvé desaťročie v únii zdvojnásobil. A v ďalšom desaťročí sa znovu zdvojnásobil.

Podobne sa vyvíjalo aj Holandsko. Hoci nie až tak mohutne ako Španielsko, ale predsa len porovnateľne. Podobne ako pre Španielsko aj pre Holandsko bola Európa vysnenou geopolitickou alternatívou, pokračuje holandský politológ.

Taliansko, keď sa muselo vzdať svojich imperiálnych cieľov, zostalo na chvoste Európy. A tak aj pre Taliansko bola Európa jedinou perspektívnou alternatívou. V deväťdesiatych rokoch sa Komunistická strana zmenila na Demokratickú a fašistické Talianske sociálne hnutie sa zmenilo na demokratickú Národnú alianciu. Po mnohoročných búrlivých historických udalostiach a destabilizačných momentoch bola stabilizácia krajiny vrátane takmer až nanúteného parlamentného systému výsledkom európskej spolupráce.

„Pre Španielsko, Holandsko i Taliansko bolo členstvo v Európskej únii veľkým úspechom, a to tak z geopolitického, ako aj ekonomického hľadiska,“ pripomína Meindert Fennema.

Rozširovanie Európskej únie do Strednej Európy bolo priamym dôsledkom rozpadu Sovietskeho zväzu a pádu komunizmu. Pre postkomunistické krajiny bol vstup do únie nielen vyslobodením, ale aj návratom do pôvodného prostredia.

A tak, hoci sa na čiastkové otázky, ako je napríklad otázka eura, môžeme dívať rôzne, „považovať európsky projekt za neúspešný je z historického hľadiska absurdné“, zdôrazňuje holandský politológ Meindert Fennema.

• (red)