Kedysi príchod zimy so svojimi skracujúcimi sa dňami, hmlistými ránami, chladom a dlhými nocami celkom zmenil denný rytmus ľudí. Z práce na poliach sa stiahli späť do domu. Venovali sa prácam, na ktoré predtým nemali čas. Opravovali, čo bolo pokazené, kontrolovali domy, či nie sú poškodené, chystali palivové drevo a v kontakte s drevom využívali svoje zručnosti aj na stružlikanie užitočných vecí do domácnosti.
Podstatné boli aj susedské, rodinné a priateľské stretnutia, ktorým prialo aj skoré stmievanie. Preto priadky a páračky boli dôležitými zimnými činnosťami, v ktorom sa akoby utvárala verejná mienka dedinského spoločenstva. V kúdeľnej izbe sa rozprávali príbehy a spomienky rovnako ako medzi chlapmi v krčme. Bolo to dôležité pre odovzdávanie tradičnej životnej skúsenosti a pre zachovávanie rozprávok, povestí, či poverových príbehov.
Bolo to akési spomalenie tempa. Na to je možnosť aj v modernej dobe. Prečo by sme podobne ako naši predkovia nemohli upriamiť pozornosť na to, čo je pokazené a pokúsiť sa to opraviť? Alebo skontrolovať všetky naše „stavebné kamene“, či sú v poriadku a či ešte slúžia svojmu účelu, alebo skôr narúšajú našu stavbu života? Alebo si nachystať ono palivové drevo, teda nazhromaždiť si potrebnú energiu. Skúsiť viac tvoriť nielen hlavou, ale aj rukami. Venovať sa veciam, na ktoré počas roka zostáva menej času. Vlastným tempom a pre radosť.
V tomto čase naši predkovia nezabúdali na spoločné posedenia. Zimné večery aj dnes umožňujú tráviť viac času s blízkymi ľuďmi a zdieľanie s nimi.
Advent je obdobím pokánia a pokory, čas sebareflexie i odpúšťania. Čas vnútorného upratovania a čistenia. Tak, ako to po celé generácie robili naši predkovia.
