Slovenskú politiku nemožno oddeliť od európskeho kontextu

Väčšina európskych ekonomík zažívala pred krízou z roku 2008 obdobie ekonomického rastu s priemerným ročným rastom o štyri percentá v rokoch 1999-2001 a o päť percent v rokoch 2005-2007. Kríza a následná recesia postihli takmer všetky krajiny širšej Európy.

Len štyri krajiny nepoznačila recesia negatívnym ekonomickým rastom. Všetky ostatné krajiny zažili najväčší pokles HDP od konca druhej svetovej vojny. S podobným poklesom mali skúsenosť len bývalé socialistické krajiny východného bloku, a to začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia.

Pád ekonomickej aktivity bol spôsobený kolapsom svetových trhov takmer vo všetkých priemyselných a finančných sektoroch, ktorý zranil relatívne otvorené a na obchod odkázané európske ekonomiky. Len 15 z 35 krajín širšej Európy, ktoré padli do recesie, dosiahli predkrízovú úroveň HDP.

Kríza poznačila európske krajiny pomerne rovnako, avšak okamžité reakcie a strednodobé dôsledky sú medzi jednotlivými krajinami podnes značne rozdielne. Môžeme rozlíšiť štyri skupiny európskych krajín, ktoré sú si geograficky blízke, no najmä majú viac menej konzistentné vládne politiky.

Severné krajiny patria k najbohatším ekonomikám sveta, s rovnomernou príjmovou distribúciou, relatívne nízkou nezamestnanosťou a vysoko rozvinutým inštitucionálnym zázemím. Okamžitá politická reakcia na krízu zahŕňala výrazné keynesiánske nástroje s veľkými fiškálnymi stimulmi a niekoľkými záchrannými balíkmi pre problémové banky. To viedlo k nárastu verejného dlhu v priemere o 27 percent HDP od roku 2007. Kríza je dnes už vo väčšine týchto krajín prekonaná.

Južné krajiny majú najväčšie ekonomické problémy: negatívny ekonomický rast, extrémne vysokú nezamestnanosť a neudržateľne vysoký verejný dlh. Príčiny takýchto dopadov krízy sú vo vývoji verejných politík týchto krajín v predkrízových rokoch. Náprava v rámci eurozóny bola možná len prostredníctvom inštitucionálnych reforiem, úspor a škrtov vo verejných výdavkoch. Portugalsko a Španielsko vykazujú prvé známky obnovy a už nepotrebujú pomoc z eurovalu. Rozhodujúce bude – a to aj napriek situácii v Grécku – zvládnutie krízy v Taliansku, ktoré závisí na schopnosti tamojšej vlády presadiť reformy.

Stredovýchodné krajiny (vrátane Slovenska) vykazovali výnimočnú ekonomickú výkonnosť v rokoch 2000-2007. Tento boom bol sprevádzaný veľkým prílevom priamych zahraničných investícií a viedol k zaradeniu sa na svetové trhy. Zároveň však práve závislosť na zahraničnom kapitáli a významné zaradenie sa do medzinárodného obchodu sú kľúčovým vysvetlením silného dosahu krízy v týchto krajinách.

Spomedzi týchto krajín iba Poľsko dokázalo prekonať krízu bez poklesu HDP. Aj keď s výraznými nerovnosťami, najmä medzi mestským a vidieckym prostredím, a vysokou nezamestnanosťou sú ekonomické výsledky Poľska obdivuhodné. Baltické krajiny prijali úsporný program, najmä v dôchodkoch a dávkach v nezamestnanosti, a podarilo sa im naštartovať ekonomický rast a znížiť nezamestnanosť.

Okrem Estónska je kontrola korupcie nepostačujúca vo všetkých krajinách tejto skupiny. Estónsko spĺňa kritériá severnej Európy.

Juhovýchodné krajiny sú poväčšine chudobnejšie, evidujú vysokú nezamestnanosť, majú nižšiu úroveň rozvoja a nemajú dostatočne rozvinuté inštitúcie. Rovnako však zažili „dobré roky“ 2000-2007, ale v porovnaní so stredovýchodnými krajinami výrazne nižší ekonomický rozvoj. Chorvátsko zažíva pokles HDP, nižší rast a rast nezamestnanosti. Turecko sa zotavilo rýchlejšie, zaznamenáva výraznejší ekonomický rast, znižuje nezamestnanosť a infláciu.

Výhodou severných krajín je kvalita produktov, sofistikovaný výrobný proces a vysoká inovatívna kapacita. Okrem toho infraštruktúra týchto krajín patrí k najlepším na svete, sú tam početní lokálni dodávatelia, ktorí poskytujú nadštandardnú kvalitu. Organizovaná kriminalita a korupcia nie sú v týchto krajinách nijak výrazné.

Naopak južná Európa stráda pre slabé inštitúcie, čo v kombinácii s integráciou do európskych štruktúr vedie k štrukturálnym problémom. Firmy zažívajú dravú konkurenciu na spoločnom európskom trhu: na jednej strane konkurenciu s kvalitnými tovarmi zo severnej Európy, na druhej strane musia súťažiť s nízkonákladovou výrobou zo stredovýchodnej Európy. Pre pokračujúcu vysokú infláciu a rast reálnych miezd tieto ekonomiky stratili konkurencieschopnosť vo vzťahu k ostatným európskym krajinám, a pretože sú súčasťou eurozóny, nemôžu zlepšiť svoju pozíciu devalváciou meny.

Popri tom sú v južnej Európe výrazné sociálne rozdiely, trh práce je v hlbokej štrukturálnej kríze a kvalita vzdelávania je hlboko pod kritériami severných krajín.

Tieto štrukturálne poruchy v kombinácii s inštitucionálnymi zlyhaniami, ako nedostatočná kontrola korupcie (najmä v Taliansku a Grécku), neefektívne protimonopolné politiky a neústretové inštitucionálne zázemie pre priame zahraničné investície vyústili do súčasných problémov. Pretože tamojší politickí aktéri vylúčili devalváciu meny (čo by znamenalo odchod nielen z eurozóny, ale zároveň aj z EÚ), jedinou cestou k obnoveniu konkurencieschopnosti južných ekonomík sú štrukturálne reformy a interná devalvácia ceny a nákladov práce. To je, samozrejme, veľmi bolestivá cesta, sprevádzaná narastajúcimi politickými konfliktami a poklesom životnej úrovne s dosahom najmä na strednú triedu a nižšie vrstvy.

Slovensko nie je izolovaný ostrov. Úvahy o našej spoločnosti, politike i ekonomike nemožno oddeliť od európskeho kontextu. Ani od skúseností, ktoré môžu byť varovaním, ani od nárokov, ktoré tento európsky kontext kladie a ktoré by mali byť výzvou a inšpiráciou pre politiku, občianstvo i tvorbu a dodržiavanie pravidiel.

Pri úvahách o politike môžeme rozlíšiť tri základné roviny: štátnu moc, občiansku sféru, respektíve duch občianstva a napokon administratívne pravidlá. Ani najlepšie napísané zákony neprinesú ovocie, ak sa nestanú súčasťou každodenného konania a realizácie zainteresovaných. Dobré vládnutie je v tomto zmysle ako hra podľa dohodnutých pravidiel a bez podvádzania. A v neposlednom rade aj bez ideologizovania a tiež bez falošných a smiešnych klišé, napríklad typu starí politici verzus noví.