Syn nacistického obchodníka s umením ukrýval viac ako 1400 nacistami ukradnutých obrazov v celkovej hodnote asi jednej miliardy eur. Sú medzi nimi aj diela Picassa, Chagalla či Dürera.

Týždenníku Paris Match sa podarilo objaviť a v nákupnom centre v mníchovskej časti Schwabing vyfotografovať Cornelia Gurlitta, syna nacistického obchodníka s umením Hildebranda Gurlitta. „Až pred týždňom sa vďaka pátraniu týždenníka Focus verejnosť dozvedela, že polícia už v roku 2012 v jeho mníchovskom byte objavila umelecké diela nazhromaždené poväčšine v časoch nacizmu,“ napísali noviny Süddeutsche Zeitung.

Štátne zastupiteľstvo nevie, z čoho by vlastne mohlo Gurlitta obviniť, preto po ňom ani nepátralo. Lenže, ako pripomína Süddeutsche Zeitung, už mesiac ho hľadajú iní – detektívi, ktorých si najali dedičia židovských zberateľov, novinári, fotografi a zamestnanci múzeí.

Hildebrand Gurlitt „spolupracoval s nacistickým štátnym aparátom a profitoval z neho. Židovských zberateľov pripravil o majetok, a teda aj o ich občiansku existenciu. Múzeá oberal o diela moderny,“ pokračuje nemecký denník. Konal tak na základe vtedajších nariadení o „zvrhlom umení“.

Hildebrandov syn Cornelius po matkinej smrti v druhej polovici šesťdesiatych rokov mohol obrazy predať nejakej nadácii alebo reštitučne odovzdať štátu. Teraz je však z neho štvaná zver. Lenže, ako pripomína nemecký denník, podľa zákona z roku 1938, ktorý dodnes nebol zrušený, žiadne múzeum po vojne nemohlo žiadať vrátenie umeleckých diel. A súkromných zberateľov sa neskoršie dohody o dielach ulúpených zo židovského vlastníctva netýkali.

Aj pre takéto rozporuplné skutočnosti došlo v minulosti k viacerým právne sporným prípadom. Prečo sa teda práve tento prípad dostáva do stredobodu pozornosti?

Podľa nemeckého denníka z dvoch dôvodov: kvôli utajovaniu veci samotným Gurlittom a teraz sčasti aj nemeckým štátnym zastupiteľstvom a kvôli sebapotvrdzovaniu spoločnosti.

Dnes už takmer osemdesiatročný Cornelius Gurlitt zrejme cítil, že počínanie jeho rodičov nebolo legitímne, hoci vtedy mohlo byť legálne. Celý svoj život obetoval zachovaniu otcovej veci a utajeniu pravdy. Nezaložil si rodinu ani nepracoval. A teraz zo schovávajúceho sa starca médiá robia štvanú zevr a napomáhajú sebapotvrdeniu spoločnosti: my ostatní sme zdraví, vyliečení z nacistických zločincov a ich následkov. „Skutočne?“ kladie otázku nemecký denník.

„Ten, kto sa podobne ako Gurlitt narodil v roku 1933 v Nemecku, spravidla nebol ani páchateľom ani obeťou. Vyrástol do systému nespravodlivosti, ešte ako dieťa si v roku 1945 prešiel zložitou zmenou hodnôt a potom patril k budovateľom novej republiky. Až teraz, keď táto generácia zostarla, sa staré rany otvárajú.“ Podľa nemeckách novín práve takto možno vnímať aj Gurlittov príbeh. „Ako šancu dozvedieť sa viac a nechať ho predsa len ešte prehovoriť – a keď nie jeho, tak aspoň jeho starostlivo ukryté obrazy, grafiky a akty.“

Štátne zastupiteľstvo doposiaľ nezverejnilo zoznam diel. Práve toto spôsobuje napätie v spoločnosti. Pretože „všetci tušia, že zbierka takéhoto krutého pôvodu môže skrývať veľa zlého. Tiene minulosti, ktoré v skutočnosti nepoznáme alebo nedokážeme pochopiť, ale ktoré si nás kedykoľvek môžu znovu nájsť.“ A neskončí to ani vtedy, keď už všetci takí ako Gurlitt budú mŕtvi. „Umelecké diela žijú dlhšie než ľudia, sú našou pamäťou.“ Odrazu tu máme „reálne obrazy v dome reálneho dediča nacistických spôsobov“. Teraz „môžeme preklínať poslov minulosti a znovu sa zaoberať otázkou viny. Cornelia Gurlitta však môžeme v jeho bezmocnosti tiež označiť za jedného z nás.“ Teraz je „vhodný čas na to, aby sme zistili, ako by to mohlo ísť lepšie,“ uzatvára nemecký denník.

• (red)