V našom racionálnom svete sme tajomno vytesnili do sveta rozprávok. No pretože nás aj naďalej fascinuje, príťažlivosť tajomna zakrývame psychológiou a rozprávkami pre dospelých.

Keď sa pokúsime hľadať korene tajomna v histórii, dostaneme sa k mýtickým predstavám. Beztak nenájdeme presné obdobie vzniku, či počiatok tajomna v živote ľudstva. Azda preto, že počiatok tajomna sa prebudí spolu s nami, s prvým nádychom na tomto svete, teda sa zrodilo kdesi s „prvým človekom”.

Nadprirodzené javy a sily sú historicky preukázateľné ešte pred kresťanstvom, židovstvom, či inými inštitucionalizovanými náboženstvami. Tajomno presahuje náboženstvo a nedá sa povedať, žeby bolo od náboženstvá závislé.

V stredoveku malo slovo mirabilis (podivuhodný) približne taký význam ako tajomno, na ktoré poukazuje francúzsky historik Jacques Le Goff v knihe Stredoveká imaginácia.

Ak by sme sa pozreli na tento pojem z etymologického pohľadu, dospeli by sme sa ku koreňu slova mir (miror, diviť sa), ktorý hovorí o zrakovom vneme.

Podľa tohto termínu je teda ľudská imaginácia podnecovaná zrakom. Stredovek však pozná až tri oblasti tajomna: mirabilis, magicus a miraculosus. Mirabilis je tajomno v predkresťanskom zmysle, respektíve z predkresťanských čias. Magicus je klasická mágia, ktorá môže byť čierna (od diabla) a biela (legálna, resp. tolerovaná). Napriek tomuto oficiálnemu deleniu prakticky každá mágia bola považovaná za zhubnú a deštruktívnu, teda diabolskú. Miraculosus, či kresťanské tajomno je chápané v zmysle zázraku. Zázraky v kresťanstve sa považujú za tajomno osožné a niekedy aj vyhľadávané.

Kresťanský zázrak a predkresťanské tajomno

Napriek spoločnému koreňu so zrakovým vnemom a spojením so zjavovaním, zjavenie v kresťanskom zmysle má inú funkciu ako predkresťanské. Zjavenie v kresťanskom zmysle súvisí s Božím plánom a so zmyslom dejín. Je podriadené Božiemu poriadku a aj keď sa môže líšiť od prirodzených úkazov, je rovnako dané Bohom, teda má svoje zákonitosti.

V konečnom dôsledku pre stredovekého človeka je viditeľný svet stopou onoho neviditeľného a prekračuje hranice medzi dvomi svetmi. Stredovekí kresťania od svätcov v určitých situáciách očakávali zázraky. Zázraky síce boli ohurujúce, ale boli aj predvídateľné. Podobne je stredoveký človek obklopený zjaveniami. A ani tie nie sú prekvapivé. Avšak tajomno je práve preto tajomnom, že je vždy prekvapivé.

Stredoveké kresťanstvo často porovnávalo Nový Zákon s Apokryfmi ovplyvnenými gnózou. Práve vďaka gnóze totiž môžeme nájsť tajomno aj v posvätných textoch, azda vstrebané, alebo prevzaté, v každom prípade aspoň čiastočne prítomné. Priznať existenciu tajomna v každodennom živote bolo prirodzené. Avšak, ako píše Le Goff, „ak sa naše oči udivujú stále rovnakým spôsobom, zornice sa prestanú rozširovať a každodenné tajomno, aj napriek svojej typickej nepredvídateľnosti, odrazu stráca punc výnimočnosti“.

Tajomno nemôže zaniknúť ani systematickým racionalizovaním, ani démonizovaním. Jeho funkcia je nenahraditeľná. Kompenzuje každodennosť a stereotyp a obracia svet naruby. Podoba tejto protiváhy banality každodennosti je v každej dobe a kultúre iná.

Stredoveké mirabilia

V stredovekej spoločnosti mirabilia existujú hlavne vo folklóre, umení a literatúre. K divom patria hojnosť, jedlo i nahota. Vznikla tak protiváha pre všetky stredoveké konvencie a jedna z najcennejších stredovekých imaginácií – rozprávková krajina blahobytu. Predstava takejto krajiny je už v biblickej knihe Genezis – je to raj.

Zem hojnosti a blahobytu, zlatý vek, pozemský raj netreba hľadať v budúcnosti, ale v minulosti – v návrate k začiatkom. „Svet naruby“ bol v stredoveku formou odporu proti kresťanskej, presnejšie cirkevnej ideológii, ale aj odpútaním sa od dennodennej lopoty a ťažkej práce.

Človek podľa kresťanstva je Božím stvorením. Oproti tomu svet tajomna v časti stredovekého folklóru, umenia a literatúry je „odľudštený“ – rôzne zvieratá, príšery, draci, obri, trpaslíci a podobne. Takáto podoba tajomna, takáto metamorfóza vyvolávala v kresťanstve pohoršenie.

Tajomno má v stredoveku aj poznávaciu funkciu. Ale táto funkcia tajomna je často aj jeho zánikom. Tajomno je ako sen. Zo zázračnosti sa vždy prebudíme práve kvôli poznaniu prchavosti, alebo sa vďaka racionalizácii prenesieme k inej forme poznania.

Orient ako zdroj tajomna

Dôležitá je aj očistná funkcia tajomna, ktorá je prítomná najmä v Oriente. Avšak ako píše Le Goff, „Orient – to je obrovský zdroj tajomna, Orient - to sú veľké obzory snového a magického sveta pre západného človeka, pretože Orient je skutočná cudzina a pretože túto rolu odpradávna plnil prinajmenej pre Grékov a Rimanov. Všetko pochádza z Orientu, dobro i zlo, divy i kacírstvo, a ľudia západného sveta sú si toho vedomí, čo má niekedy prekvapivé následky.“

Západ považuje východný svet za svet skutočných divov. No keď Marco Polo hovorí o svojich zážitkoch a tvrdí: „Bol som tam a videl som to“, ľudia mu neveria. Považujú jeho rozprávanie za výmysly a rozprávky.

Imúnni a zároveň fascinovaní

Dnešný človek sa stal imúnny voči tajomnu a na ľudí so zážitkami medzi nebom a zemou sa dívame s podozrením na duševnú poruchu. Fascináciu tajomnom sa snažíme zakryť psychológiou. Napriek tomu chodíme do kina na Harry Potterov a Pánov prsteňov. A fantasy s rôznymi tajomnými bytosťami, zázračnými premenami, silami a predmetmi nazývame rozprávkami pre dospelých. Stále sa snažíme zakrývať príťažlivosť tajomného, snového sveta, celkom iného než je ten náš, sveta, kde neplatia žiadne zákony, kde sa nedá spoľahnúť na žiadne normy, či morálku z nášho sveta.

Je možné, aby sme sa tajomna nadobro zbavili? Je pre nás svet mimo našej kontroly natoľko ohrozujúci? Sprevádza nás odpradávna ako naše sny a podvedomie, ktorého prejavy nás občas pohoršujú, vyvádzajú z miery, ale aj potešujú a vyvolávajú neopísateľné emócie a obrazy. A raz azda prídeme na to, že je to jeden z najcennejších darov, čo sa skrýva niekde v hĺbke každého z nás a v našej viere, ktorá má hory prenášať a podobať sa tej detskej.

• Ivana Adamcová
  (Ilustr. obr.: Flickr)