V atmosfére politickej i populistickej nezodpovednosti, silnej bulvarizácie a vytláčania morálky a hodnôt sa nietzscheovský „závan prázdna do našich tvárí“ stáva realitou, ktorá môže mať katastrofálny dosah.
Keď sa Maxa Picarda už v roku 1932 istý nemecký politik spýtal, ako je možné, že si Hitler získal toľkých stúpencov, ukázal na časopis, ktorý mal práve v rukách: na prvej strane polonahá tanečnica, na ďalšej strane vojaci s guľometom, pod tým fotografia istého mysliteľa, na tretej strane zobrazený vývoj bicykla a vedľa toho čínska báseň; na ďalšej strane fotografia odpočívajúcich robotníkov, pod tým písmo jedného juhoamerického indiánskeho kmeňa a oproti fotografia poslanca uprostred víkendovej idyly. Picard v tom videl obraz toho, ako ľudia prijímajú vonkajšie veci – už nie ako jednotlivosti, ale „v zmesi, ktorá nemá nijakú vnútornú súvislosť“. V konečnom dôsledku potom „do tohto zmätku bez akejkoľvek vnútornej súvislosti sa môže vmiešať čokoľvek a ktokoľvek“. O niekoľko rokov bol výsledok tragický.
Do zmätku i strachov úspešne vstupuje populizmus a demagógia vzbudzujúca ilúziu o poriadku a vyčistení Augiášovho chlieva. Populisti a autokrati prichádzajú ako odhodlaní hasiči ohňa, ktorý sami založili.
Indická tradícia delí dejiny sveta na štyri etapy: prvou je zlatý vek, v ktorom vládne duch, druhou je strieborný vek, v ktorom vládne morálka, treťou etapou je medené obdobie, v ktorom vládne práca a obchod, a napokon štvrtou je železné obdobie. Toto je charakterizované ako temné obdobie, v ktorom vládne sebectvo, nezodpovednosť, súperenie, služba vlastným záujmom. Naším jazykom sme ho pomenovali ako vek vedy a techniky alebo ako hospodársky vek. Duch a etika sú tu potláčané do úzadia ako neužitočné komponenty. Toto nebezpečenstvo postrehol už Nietzsche, keď písal o závane prázdna do našich tvárí. Všimol si to aj Heidegger, keď na takúto hrozbu reagoval slovami: „Utiekli bohovia i Boh, z dejín sveta vyhasol jas božskosti.“
Civilizácia, ktorá je usmerňovaná egom, strachom, úzkosťou a závisťou, speje do slepej uličky. Strácame pevnú pôdu pod nohami i pod našou dušou, a tak si ju nahrádzame falošnými istotami a čoraz viac si nechávame vniknúť pod kožu virtuálny svet. Miesto literatúry čítame tlač. Umenie vytláča dizajn. Už nerozmýšľame, ale kalkulujeme. Nerozprávame sa, ale ideme na sociálne siete, aby sme si prázdno v duši a absenciu priateľov nahradili ilúziami. Sme oslepení komerčným masovým vkusom. Jeho súčasťou sa stáva všeobecná bulvarizácia, bulvárna kultúra ako štýl myslenia, reči i záujmu. Ak sa popri tom bulvarizujú až aj tradičné médiá, ktoré donedávna ešte dbali na svoju serióznosť a mienkotvornosť, je to znak toho, že nastal zlom, ktorý – z hľadiska spoločnosti, kultúry, politiky i etiky – môže mať až katastrofálny dosah.
Tak či onak, nietzscheovský „závan prázdna do našich tvárí“ sa stáva realitou. A nie je to len panický výkrik niekoľkých intelektuálov. ■
-
Marián Balázs
