Vladimir Putin sa stal ruským premiérom vo svojich 46 rokoch. Po Jevgenijovi Primakovovi a Sergejovi Stepašinovi šlo v priebehu osemnástich mesiacov už o tretieho šéfa vlády s koreňmi v sovietskej tajnej službe. A nástupkyňu KGB, Federálnu bezpečnostnú službu (FSB) Putin pred nástupom do čela vlády riadil, píše český expert na bezpečnostnú politiku Filip Tuček v štvrťročníku Demokratický střed. Skrátený text.
Keď Boris Jeľcin, ktorý mal problémy s alkoholom i ťažkosti so srdcom, 31. decembra 1999 prostredníctvom televízie emotívne oznámil prekvapeným Rusom svoju rezignáciu a znovu odporučil ako svojho nástupcu Putina, začala sa ďalšia kapitola v živote postkomunistického Ruska. Kapitola, v ktorej minulosť hrá zásadnú rolu pre budúcnosť.
Pád a vzostup príslušníkov KGB
Pád Sovietskeho zväzu otriasol ruskými tajnými službami od základov. Asi 500 tisíc aktívnych pracovníkov KGB sa ocitlo bez rozkazov a zmyslu práce. Ich zamestnávateľ zmizol. Keď 9. novembra 1989 padal Berlínsky múr, neprišli žiadne direktívy ani do drážďanskej kancelárie KGB, kde bol na svojej prvej zahraničnej misii podplukovník Vladimir Putin. „Moskva mlčala, cítil som sa, ako by moja krajina už neexistovala… a to bolelo,“ napísal v autobiografickej knihe Pervoje lico.
Rovnakú neistotu ohľadom budúcnosti, nielen Ruska, ale aj vlastnej, cítila väčšina Putinových kolegov z KGB. Transformácia Ruska priniesla zmenu hodnôt, postavenia krajiny i systému, v ktorom boli zvyknutí operovať. Napriek tomu boli príslušníci KGB na život v novom Rusku pripravení lepšie než ostatní. Ovládali cudzie jazyky, chápali dôležité ekonomické a politické súvislosti a mali širokú sieť kontaktov. Mnohí z nich rýchlo našli uplatnenie v divoko sa formujúcom kapitalizmu Jelcinovho Ruska.
„Podnikatelia v násilí“, ako profesor Vadim Volkov označuje súkromné bezpečnostné agentúry vedené bývalými špiónmi a poskytujúce ochranu rastúcim ruským firmám, postupne ustúpili skutočným biznismenom z radov bývalej KGB. Šéf ropného gigantu Rosneft Igor Sečin, člen predstavenstva banky Rossia Mattias Warrig alebo Sergej Čemezov, kontrolujúci technologický koncern Rostec, to je len niekoľko príkladov z mnohých.
A potom sú tu tí, čo zostali verne slúžiť novému ruskému štátu. V prvej polovici 90. rokov vznikla namiesto zrušenej KGB celá sieť výzvedných služieb. Vedľa kontrarozviedky FSB a zahraničnej rozviedky (SVR), získali na dôležitosti armádna rozviedka (GRU) a Federálna služba pre kontrolu narkotík (FSKN). Nové služby zakrátko vstrebali veľkú časť zo 47 percent prepustených zamestnancov zrušenej KGB. Mnohí ďalší potom dali prednosť pozíciám v rámci ministerstiev alebo regionálnych a mestských správ.
Starosta Petrohradu Anatolij Sobčak, známa prodemokratický aktivista a kritik sovietskych tajných služieb, mal vo svojom tíme na kľúčových pozíciách minimálne šesť bývalých profesionálov z KGB. Vedúci Sobčakovej kancelárie Viktor Ivanov vtedy úkoloval zástupcu predsedu petrohradskej mestskej správy Vladimira Putina. Po Sobčakovej volebnej porážke v roku 1996 si obaja muži roly vymenili. Putin urobil z Ivanova svojho zástupcu v FSB, a neskôr si ho priviedol do prezidentskej kancelárie.
Koho cituje Putin
Príslušníkom ruských tajných а bezpečnostných služieb sa v Rusku stále hovorí „čekisti“, čo odkazuje na tradíciu Všeruskej mimoriadnej komisie (Všerosijskoj črezvyčajnoj komisi), založenej v roku 1917. Dnešným čekistom v ruskej štátnej správe sa pripisujú snahy o vytvorenie nezávislého, centralizovaného a vojensky silného Ruska, kde štátne orgány majú rozhodujúcu kontrolu.
Mnohí čekisti veria v bájnu ruskú jedinečnosť, vyzdvihujú bohatú históriu a duchovnú morálku, nadradenú západnému materializmu, hodnotovej vyprázdnenosti a dekadencii. „Opozícia voči Západu sa pre mnohých čekistov zmenila z nástroja na samotný cieľ,“ tvrdí profesor Mark Galeotti.
Obava zo Západu má v Rusku dlhú tradíciu, výstižne zhrnutú filozofom Ivanom Ilyjinom (1883-1954). „Západné krajiny skrátka nerozumejú ruskej identite. Zjednotené Rusko túžia rozdeliť ako metlu, z ktorej vytrhajú jednotlivé vetvičky, až celá metla postupne zmizne.“ Ilyjinove diela sú dnes povinným čítaním členov prezidentskej kancelárie i regionálnych guvernérov.
Pozorným čitateľom Ilyjinových spisov je aj Vladimir Putin, ktorý jeho diela s obľubou parafrázuje. „Predstavte si medveďa, ktorý stráži svoj les. Keď bude ticho sedieť, možnože ho nechajú v pokoji jesť jeho lesné ovocie a med, možnože ho nechajú na pokoji. Nenechajú. Stále sa budú pokúšať ho spútať, vytrhnúť mu zuby a urezať drápy tak, aby medveď nebol schopný ničoho, a stalo sa z neho vypchané zviera. Chceme, aby náš medveď bol len vypchaninou?“ zhrnul Putin postoje Ruska v pravidelnom každoročnom televíznom vystúpení, kde odpovedal na otázky občanov.
Čekisti nikdy netajili svoju túžbu maximalizovať vplyv Ruska na území štátov bývalého Sovietskeho zväzu. Zahraničnopolitická koncepcia Ruskej federácie označuje tieto územia ako „blízke zahraničie“.
Čekisti okolo ruského prezidenta
Majú ale čekisti dostatočnú silu na presadenie svojich názorov? Zo všetkých 92 formálne kľúčových funkcií v zahranično-politickom establishmente Ruskej federácie je len deväť pozícií obsadených bývalými príslušníkmi ruských tajných služieb. Na druhej strane súčasná ruská zahraničná politika odráža ich názory podstatne viac. Preto treba hľadať iné dôvody než masívnu penetráciu ruskej štátnej správy bývalými špiónmi.
Jedným z vysvetlení je neproporčný vplyv bývalých príslušníkov KGB v porovnaní s ich „civilnými“ kolegami. Putinovi blízki čekisti majú vďaka dlhoročnej spolupráci a výsadnému prístupu zásadný vplyv na prezidentovo rozhodovanie.
Týmito ľuďmi sú napríklad vedúci prezidentskej kancelárie Sergej Ivanov, ktorý pozná Putina a jeho rodinu už z čias petrohradských štúdií v 70. rokoch, alebo jeho menovec Viktor, ktorý v súčasnosti vedie Federálnu službu pre kontrolu narkotík. Ďalšími vplyvnými exčekistami sú napríklad sekretár Bezpečnostnej rady Ruskej federácie Nikolaj Patrušev či súčasný šéf FSB Michail Bortnikov.
Existuje však aj ďalšie vysvetlenie súčasnej konfrontačnej ruskej zahraničnej politiky. Snahy o vybudovanie nezávislého Ruska, schopného presadzovať svoje záujmy v „blízkom zahraničí“, majú podporu naprieč politickým spektrom – od vládnych strán cez nacionalistickú a ľavicovú opozíciu až po osobnosti stojace zvonku systému. Ani prominentný opozičný politik a bloger Alexej Navalnyj by v prípade, že by sa stal prezidentom, Ukrajine Krym nevrátil. „Je [to] azda chlieb s klobásou, aby sa neustále vracal tam a späť? Ukrajina má šťastie, že odišlo konzervatívne, extrémne proruské obyvateľstvo, odmietajúce proeurópsku politiku novej ukrajinskej vlády,“ hovorí Navalnyj. Podobný názor zastáva aj dlhý čas väznený bývalý oligarcha Michail Chodorkovskij, dnes inak nahlas vystupujúci proti Putinovmu režimu.
Volanie disidenta a Nobelovou cenou ovenčeného spisovateľa Alexandra Solženicyna po znovuvybudovaní silného Ruska môže odrážať dominantnú náladu ruskej spoločnosti. Ak je to skutočne tak, potom čekisti v Putinových zahraničnopolitických orgánoch nie sú nekonformnou a extrémnou silou. Naopak, tvoria časť stredného prúdu, ktorý verí – spolu so Solženicynom – „že Putin pomaly obnovil rozpadnutú a nefunkčnú krajinu s demoralizovaným obyvateľstvom a znovu ľuďom ukázal, čo znamená byť Rusom.“
Prezident, ktorý nepatrí nikam
Pri hľadaní koreňov dnešnej ruskej zahraničnej politiky treba zvážiť ešte tretí dôležitý faktor: kde vlastne stojí sám Vladimir Putin a nakoľko verným čekistom je. Putin sa v priebehu 90. rokov pri ceste k moci v jemu ešte neznámej Moskve niekoľkokrát oprel o podporu bývalých i vtedajších pracovníkov tajných služieb. Podľa svojej bývalej ženy Ľudmily však v roku 1998 po menovaní za šéfa FSB neskákal radosťou.
Mnohí Putinovu pozíciu po jeho nástupe do funkcie prezidenta prirovnávali k pozícii arbitra, stojaceho nad početnými záujmovými skupinami v ruskej spoločnosti a politike. Oligarchovia Jelcinovho Ruska, podnikatelia s nesmiernym majetkom a politickým vplyvom, rýchlo dostali od Putina jasný signál. „Miliardári už nebudú mať na rozhodovanie Kremľa žiadny vplyv,“ zhrnul nový prezident v júli 2000 schôdzku s poprednými oligarchami.
Čoskoro to zistili nielen Boris Berezovskij a Vladimír Gusinskij, ktorí Rusko radšej opustili. V máji 2005 bol uväznený Michail Chodorkovskij, z ktorého firmy Jukos vznikol štátom vlastnený Rosneft, dnes najväčšia ruská ropná firma, ťažiaca štvrtinu ruskej produkcie ropy.
Predsedom správnej rady Jukosu sa v roku 2012 stal exčekista Igor Sečin. Bývalý vicepremiér a v rokoch 2000-2008 člen prezidentskej kancelárie je jedným „z kremeľských tvrďasov“, píše Luke Harding z britského liberálneho Guardianu. Po návrate z misie KGB v Mozambiku – prebiehajúcej v čase, keď manželia Putinovci obývali neveľký byt na relatívne tuctovom drážďanskom sídlisku – sa obaja muži stretli v kancelárii petrohradského starostu Sobčaka, kde bol Sečin menovaný za Putinovho zástupcu. Práca pod Putinom sa Sečinovi rýchlo zapáčila a bez váhaní tak prikývol na ponuku stať sa jeho podpredsedom vlády medzi rokmi 2008 a 2012, v dobe Putinovej prezidentskej prestávky.
Príklad Igora Sečina ilustruje Putinovu ochotu zveriť bývalým kolegom z tajných služieb ekonomicky výhodné posty, kde sa môžu postarať o svoje vlastné zisky, a pritom zostať lojálnymi štátu a Putinovi (oproti oligarchom 90. rokov). V politike, najmä tej zahraničnej, sa však Putin závislosti na konkrétnej mocenskej skupine vyhýba.
Osobnosť Putina ako dôležitý faktor
Putinova skúsenosť operatívca tajných služieb sa nezdá byť určujúca pre jeho politické rozhodovanie. Aj keď verí mnohým bývalým kolegom a ich rady sú často kľúčové.
Putin nie je len prvý medzi rovnými. Stojí skôr nad systémom, kde môže svoj vplyv využívať na rozhodovanie sporov medzi jednotlivými záujmovými skupinami.
Dôležitú rolu hrá aj Putinova osobná filozofia, ktorá sa opiera o schopnosť odolávať tlaku okolia a trvať na svojom.
Raz hnané túžbou hájiť ruské záujmy, inokedy čisto uspokojením z opozície voči Západu, Putinovo Rusko si nechce nechať vnucovať pravidlá medzinárodnej hry.
„Ak sa ohliadneme za všetkými našimi úspechmi, môže sa dostaviť isté uspokojenie,“ hovorí Putin v celovečernom televíznom dokumente „Prezident“, ktorý mal v apríli tohto roku premiéru na kanáli Rossija 1. „Ľudia znovu chcú žiť v Rusku, vychovávať tu deti. Môžu byť na Rusko hrdí,“ tvrdí. Pod taktovkou režiséra Vladimíra Solovjeva potom zaznieva vlastenecká hudba, dopĺňajúca Putinove takmer mystické záverečné slová o osude a národe, „ktoré zverili do rúk jemu a jeho kolegom úlohu pracovať pre blaho krajiny“.
Mimo kamery plynie ruský život ďalej, bez ohľadu na hry osudu, pre ktorý sa výber ruských vodcov stal obľúbeným koníčkom. Koníčkom, v ktorom sa mu historicky príliš nedarilo.
Filip Tuček vyštudoval Vysokú školu medzinárodných a verejných vzťahov a absolvoval Robinson-Martin Security Scholars Program v Prague Security Studies Institute. V roku 2012 ho Global Security Forum vybralo medzi 25 svetových lídrov do 35 rokov v oblasti bezpečnostnej politiky. Je členom Young European Leadership so sídlom v Bruseli. V minulosti pôsobil ako bezpečnostný analytik pre Úrad vlády ČR a tiež v Nadácii Forum 2000. Je autorom knihy The European Union as Security Actor of a New Type (2013).
Verzia pre tlač
