Pred štyrmi rokmi zomrel Václav Havel. V tom čase to už s českou politikou šlo rýchlo z kopca. Bolo zjavné, že veľká väčšina, ktorú po voľbách roku 2010 získala Nečasova vláda, je celkom fiktívna. Vláda bola prinajmenej rovnako nestabilná ako tá Topolánkova. Rástla nespokojnosť s celou doterajšou ponovembrovou politikou (ako by aj nie, veď čím ďalej tým menej sa darilo vytvárať funkčné politické väčšiny, schopné vládnuť) a v súvislosti s tým s politikou ako takou: heslá, ktoré „frčali“, boli „boj proti politickým dinosaurom“ a priama demokracia.
Na jar 2012 potom plnou silou prepukla celospoločenská hystéria – potom, čo ČSSD zistila, že ju môže využiť na svoje dajme tomu pragmatické ciele, to jest na rozprášenie svojich dovtedajších politických oponentov z liberálnej i konzervatívnej časti politického spektra.
V politike samotnej sa toho v roku 2011 ešte veľa nedialo. Ľudia však podvedome cítili, že sa končí celé jedno obdobie ponovembrovej politiky, že to obdobie malo aj príjemné stránky a znamenalo istoty a že budúcnosť je naopak otvorená a značne neistá.
Havla si mnoho ľudí z pochopiteľných dôvodov s týmto prvým obdobím slobody spájalo, a tak jeho smrť mala pre nich aj symbolický význam. Ľudia mali pocit, že umrelo niečo viac než jeden človek.
Odvtedy uplynuli štyri roky, počas ktorých došlo k prevratným politickým zmenám: politická mapa Českej republiky bola dôkladne prekreslená, demokratická opozícia bola zatlačená na prah bezvýznamnosti, politickej scéne dominuje celkom nový politický útvar, ktorý má v mnohom (ak nie vo všetkom) povahu súkromného podnikania v oblasti politiky, na Hrade sídli prezident, ktorý je nezodpovedný nielen zo svojej funkcie, ale aj zo svojej povahy. Od demokracie, vlády ľudu, sme sa významným spôsobom posunuli k autokracii, oligarchii, a pokiaľ ide o spôsoby a úroveň vládnutia, k buranokracii. A nakoniec, v lete tohto roku sa mohutne roztriasol aj medzinárodný politický rámec, v ktorom Česká republika od zmeny režimu v novembri 1989 existuje.
Nemožno sa čudovať, že sa v tomto rozkmitanom a poničenom svete dnes veľa zneistených ľudí obracia k Václavovi Havlovi viac než kedykoľvek predtým ako k nádeji a k inšpirácii.
Nič by sa nemalo preháňať. Václav Havel bol bezpochyby jedným z najvýznamnejších českých politikov poslednej doby.
Bol tiež bezpochyby lepší než obaja jeho nasledovníci vo funkcii (aj keď byť najlepším v takej spoločnosti nie je zasa až také ťažké). Nemôže však byť liekom na náš problém: je súčasťou nášho problému.
Václav Havel je často interpretovaný ako stúpenec idealistického chápania vlády, postaveného na „hodnotách“ (pravda a láska) proti pragmatikom (Václav Klaus) a populistom (Miloš Zeman).
Pragmatizmus ani populizmus sám osebe nie je alebo nemusí byť nevyhnutne niečo zlé (politika musí byť pragmatická a musí sa snažiť získať ľudí na svoju stranu). U oboch naposledy menovaných však nejde len o pragmatizmus a o populizmus, ale o prehnaný, v mnohom cynický pragmatizmus, a o účelový, cynický populizmus.
Na druhej strane Václav Havel nebol od svojich politických začiatkov v čase Charty 77 (Charta 77 bola politikum, aj keď si to mnohí jej signatári nepripúšťali) stúpencom idealistickej politiky, on nebol stúpencom vôbec žiadnej politiky. Už v Moci bezmocných, čo bol pokus o akúsi ideológiu Charty v kocke, poukazoval v nadväznosti na Martina Heideggera na jej bytostnú nedostatočnosť.
Sled jeho úvah je tento: moderný človek, moderná spoločnosť sa odcudzili sami sebe: prepadli konzumu a vydali sa napospas technike, ktorá ich zotročuje. „Post-totalitný systém“ („komunizmus“) samozrejme neznamená žiadne riešenie. Ale riešením nie je podľa Havla ani tradičná („ak chcete“ buržoázna) demokracia. Tyraniu konzumu a modernej techniky možno prekonať len v „existenciálnej revolúcii“, v ktorej sa konkrétny človek odvracia od „sveta súcien“ ku „svetu bytia“, od lži k pravde. Čo v praxi znamená tiež odvrat od tradičných politických strán s ich formálnosťou a skostnatenými sekretariátmi, k „samo-organizácii“ v malých skupinách, v ktorých majú hlavné slovo osobnosti, nadané prirodzenou autoritou.
Je pravda, že Havel bol neskôr, keď vstúpil sám do sveta politiky, asi aj pod vplyvom svojich amerických priateľov privedený k tomu, aby svoj negatívny postoj voči demokratickej politike zmiernil. Stalo sa tak potichu, bez jasnej formulácie, a teda nedôsledne a polovičato.
Konečným dôsledkom bolo, že v Českej republike proti sebe nakoniec stáli na jednej strane cynicky pragmatická a populistická politika, a na druhej strane apolitické snenie, ktoré bolo voči tejto politike vždy fatálne bezbranné. Teda stáli proti sebe – a dodnes stoja – dva nezmieriteľné tábory. Navyše ten havlovský nemá proti tomu cynicky pragmatickému a populistickému žiadnu šancu obstáť. Politika má byť pragmatická a musí dbať o to, aby si získala prívržencov, len nesmie byť cynická. A žiadnej politike, ani tej dobrej, ani tej zlej, sa nedá čeliť „existenciálnou revolúciou“. Iba sa má a musí zlej politike čeliť lepšou politikou.
