Nie je hanbou, ani umením povedať, že s prijatým riešením nesúhlasíme. Je však znakom politickej dospelosti a korektnosti, že pri nezmenenom postoji zároveň pomôžeme situáciu riešiť.
Po desaťročiach komunistickej diktatúry a potom po mečiarovskom období, ktoré našu rodiacu sa slobodu a demokraciu likvidovalo v jej zárodku, sme do Európskej únie vstupovali radi a dobrovoľne. Referendum o vstupe do EÚ bolo jediným úspešným referendom v dejinách samostatnej Slovenskej republiky. Bolo to zavŕšenie dlhej cesty za slobodou, cesty plnej obetí a prekážok. Odvtedy sme prijímali a stále prijímame pomoc, na ktorej majú najväčší podiel bohatšie a silnejšie krajiny s dlhšou demokraciou.
Spoločné členstvo však zároveň znamená nielen čerpať výhody, ale prináša aj záväzok vzájomnosti a solidarity. Je možné, že sme si to pri vstupe do únie až tak neuvedomovali, pretože zákonite prevládali emócie. Teraz je však čas, keď môžeme ukázať, že o tom niečo vieme.
Na Slovensku je zvykom z Európskej únie čerpať výhody, od slobody pohybu, štúdia i práce v zahraničí, až po eurofondy, no zároveň za všetko zlé viniť „Brusel“, respektíve všetku vinu hádzať na EÚ. Ako by únia bola nejakým cudzím prvkom, ako by Slovensko nebolo členom únie, ako by „Brusel“ nebol spolutvorený aj našimi politikmi.
Keď sa darí dostávať do vedomia i podvedomia ľudí takúto deliacu čiaru spôsobom „my“ a „oni“, následne sa populistom a demagógom ešte ľahšie darí podnecovať a manipulovať ľudí „proti“. Máme nejednu skúsenosť, že verejnosť, v ktorej sa permanentne živí obraz nepriateľa, možno ľahko zmanipulovať.
To, čo z únie čerpáme v podobe fondov a dotácií, je omnoho viac, než do nej prispievame. Buď to berieme ako samozrejmosť, alebo si to ani neuvedomujeme. Lenže potom v zaťažkávajúcich skúškach a kritických situáciách solidaritu odmietame.
Pri pohľade na reaktívnu a agresívnu rétoriku i politiku Roberta Fica pri téme utečencov, je na mieste otázka, aké konštruktívne riešenia ponúkal európskemu spoločenstvu. Od slovenského premiéra nebolo počuť konštruktívne návrhy, ako riešiť situáciu utečencov, ani ako chce vláda reálne pomôcť odbremeniť krajiny, ktoré prílev utečencov nezvládajú.
V politickom priestore nezaznieva diskusia o tom, ako účinne pomôcť krajinám, ktoré čelia takémuto náporu. Len samé bezobsažné vyjadrenia a vágna rétorika. Na druhej strane je priam dojemná starosť o ochranu našej „kresťanskej kultúry“.
Ak sme nedokázali byť politicky konštruktívni, tak teraz ukazovať prstom na „Brusel“ a všetku vinu hádzať na Merkelovú a spol. je hlúpe a alibistické.
Iste, Robert Fico sa vyjadril, že sme pripravení poskytnúť finančnú pomoc krajinám, ktoré zažívajú nápor. A časť opozície (v súlade s Ficom) navrhovala prijať kresťanských utečencov. Ani jeden návrh však neprišiel v čase, keď sa diskusia o riešeniach ešte len rodila a keď mohol byť konštruktívnym príspevkom v hľadaní riešení.
Nie je hanbou povedať, že s prijatým riešením nesúhlasíme, je však znakom politickej dospelosti a korektnosti, že pri nezmenenom postoji zároveň pomôžeme situáciu riešiť. Česká republika s kvótami rovnako nesúhlasí, ale akceptuje rozhodnutie, nestrápňuje sa žalobou, naopak, rozširuje kapacity azylových centier.
Kvóty nemusia byť ideálnym ani perspektívnym riešením. Ale treba sa pýtať premiéra, ako prispel k riešeniu krízy, okrem toho, že si (azda zámerne a účelovo) počkal na takýto krok, aby potom doma mohol robiť silné ramená. A treba sa pýtať aj opozície, prečo nebola schopná ponúknuť rétorickú, hodnotovú i vecnú alternatívu voči politike a rétorike premiéra, respektíve, prečo opozícia podlieza Ficovej populistickej rétorike. Ak opozícia naletela na falošnú predstavu, že takto si získa voličov, urobila fatálnu chybu – nielenže si voličov nezíska, ale naopak, posilňuje pozíciu Smeru a prehlbuje sklamanie vlastných voličov, o ktorých postupne prichádza.
Za vlády Roberta Fica prestávame byť spoľahlivým partnerom v únii – spoľahlivosť však neznamená na všetko nutne pritakať, ale znamená, že sme ochotní, pohotoví a konštruktívni pri spoločnom hľadaní riešení.
Za vlády Roberta Fica sa Slovensko stáva nesystematickým a nekonštruktívnym prvkom v spoločenstve Európskej únie. V tom spočíva postupný posun k izolácii Slovenska od krajín so staršou a pevnejšou demokraciou. Vo voľbách pôjde aj o to, aby sa tento jav nestal chronickou črtou.
Verzia pre tlač
