Je zrejmé, že najbližšie desaťročia bude hospodársku politiku i ostatné politiky na Slovensku formovať taká či onaká podoba európskej spolupráce. Jej neodmysliteľnou súčasťou je aj spolupráca krajín V4.
Hospodárska kríza v Európe sa stala dlhovou krízou konkrétnych krajín. V dôsledku vzájomnej prepojenosti a centralizácie časti kompetencií, konkrétne vo finančno-menovej oblasti, sa problém každej z nich stal aj vážnym problémom pre ostatné krajiny v danom zoskupení (v tomto prípade najmä eurozóny).
Návrhy pristúpiť k ešte hlbšej integrácii prichádzali najmä od ekonomicky najsilnejších krajín, ktoré v posledných rokoch takpovediac „prebrali opraty“ integrácie, teda najmä od Nemecka a Francúzska. Otázka však je, ako nastaviť spoločne nové pravidlá zmysluplnejšej a zdravšej európskej spolupráce? Jednou z odpovedí môže byť intenzívnejšia vyšehradská spolupráca, teda spolupráca a koordinácia spoločných cieľov krajín V4 v rámci modelu európskej spolupráce.
Spoločný vstup krajín V4 do EÚ
Prvá oficiálna slovenská žiadosť o členstvo v EÚ bola predložená už v roku 1995. No v Posudku k žiadostiam o členstvo, ktorý vypracovala Európska komisia, sa konštatovalo, že Slovenská republika vzhľadom na nestabilnosť ústavných inštitúcií a nedostatky vo fungovaní demokracie nespĺňa politické kritériá. Európska rada preto neodporučila otvoriť prístupové rokovania.
Obrat nastal po parlamentných voľbách roku 1998 a zostavení prvej vlády Mikuláša Dzurindu. V decembri 1999 sa v hodnotiacej správe Európskej komisie konštatovalo, že Slovensko plní kodanské politické kritériá a bolo prizvané k rokovaniam o vstupe do únie. Celý proces trval tri roky. V decembri 2002 boli rokovania ukončené. Text schválenej Zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii bol výsledkom prístupových rokovaní s predstaviteľmi EÚ a museli ho schváliť všetky členské aj pristupujúce krajiny (25 krajín vrátane zvyšných členov V4), EK, Európsky parlament a Rada ministrov zahraničných vecí. Tento text schválila NR SR 1. júla 2003.
Zmluva nadobudla účinnosť 1. mája 2004. Slovenská republika sa tak spolu s Maďarskom, Poľskom, Českou republikou a ďalšími šiestimi krajinami stala novým členským štátom Európskej únie.
Rozdielny pohľad na prijatie eura
Dňa 4. októbra 2003 (teda necelý rok po ukončení rokovaní o vstupe do EÚ, ale ešte pred samotným vstupom) sa v Ríme konala Medzivládna konferencia o inštitucionálnych reformách EÚ. Predmetom diskusie bol návrh Zmluvy zakladajúcej Ústavu pre Európu. Táto zmluva okrem iného rušila právo vetovať rozhodnutia a bol navrhovaný mechanizmus hlasovania tzv. kvalifikovanou väčšinou (to dávalo výhodu pri hlasovaní veľkým krajinám únie, ako je napr. Nemecko či Francúzsko). Medzi ďalšie navrhované zmeny patrilo aj vytvorenie funkcie európskeho prezidenta (predsedu Európskej rady). Tento návrh bol po politických rokovaniach odmietnutý a bolo dohodnuté, že o texte tejto zmluvy sa ešte bude rokovať. Ako je známe, neskôr bol finálny text euroústavy tak vo Francúzsku, ako aj Holandsku odmietnutý. Muselo teda dôjsť k úpravám a tak euroústava pozmenená do podoby tzv. Lisabonskej zmluvy (prijatej v decembri 2007) sa nakoniec stala realitou.
V oblasti ekonomických reforiem, ktoré predchádzali vstupu do Európskej únie, Slovensko v mnohom predbehlo svojich susedov. Už v prístupových rokovaniach sa nové členské krajiny EÚ zaviazali pristúpiť k tretej etape ekonomickej a menovej únie. S týmto záväzkom súvisí aj prijatie eura ako platidla v hotovostnom a bezhotovostnom platobnom styku. Nikde však nebolo určené, kedy sa tak má udiať. Zatiaľ čo tri krajiny V4 (Česká republika, Maďarsko aj Poľsko) sú v tejto otázke stále zdržanlivé, na Slovensku padlo 28. novembra 2005 rozhodnutie vstúpiť do Európskeho menového systému, čo znamenalo krok smerom k prijatiu euru. Po dvoch posunoch centrálnej parity sa euro stalo 1. januára 2009 na Slovensku realitou.
Platforma krajín
Prirodzené väzby vyplývajúce z regionálnej blízkosti, ktoré boli postupne utvárané medzi krajinami V4, majú nielen obchodný charakter, ale aj svoje historické pozadie. Samotná myšlienka, ale aj reálne základy spolupráce v rámci V4 boli položené v roku 1991 (ešte ako V3, no po rozpade Česko-Slovenska samozrejme došlo ku zmenám aj v tejto oblasti), teda ešte predtým, než sa tieto krajiny rozhodli ísť cestou spoločného členstva v Európskej únii. V žiadnom z hlavných dokumentov však Európska únia nepristupuje k zoskupeniu krajín V4 ako k nejakej samostatnej politickej entite, ktorej spoločná pozícia, či názor vo vzťahu k európskym otázkam by mal nejakú váhu.
Skúsenosť s komunizmom aj s transformačným procesom
Toto zoskupenie krajín sa postupne pretransformovalo na platformu krajín, ktoré spája nielen spoločná historická skúsenosť s komunizmom, kultúrne pozadie a tradície, ale aj strategické ekonomické záujmy a ojedinelá skúsenosť s mimoriadne zložitými reformami, transformačným procesom a prechodom na trhovú ekonomiku.
Tak ako Slovensko v reformnom úsilí za veľmi krátky čas nakoniec predbehlo okolité krajiny, aj V4 spoločne pri širšom európskom pohľade v mnohých oblastiach predbehlo západné krajiny. Až do prepuknutia krízy bolo najdynamickejšie rastúcou časťou a z ekonomického hľadiska skutočne zdravým jadrom v samotnom srdci Európy. Pre zvyšok Európy, ktorá po druhej svetovej vojne, nemusela zažiť komunizmus, by práve tieto štyri krajiny mali byť (a verme, že do budúcna aj budú) inšpiráciou, ako prekonať mimoriadne zložité ekonomické, sociálne či menové reformy a zo súboja s „neprajnosťou osudu“ nakoniec vyjsť víťazne a v mnohom dokonca predbehnúť i tú najvyspelejšiu časť Európy.
Ponúknuť Európe skúsenosť s transformáciou a reformami
Kríza v Európe prináša i novú príležitosť poučiť sa z minulých chýb a vyvarovať sa ďalších. Aplikácia prístupov a reforiem, ktoré úspešne fungujú v krajinách V4 by mohla i krajinám západnej Európy v mnohom pomôcť prekonať terajšie mimoriadne vážne ekonomické problémy, ktorým spoločne čelíme.
Ako však za súčasného stavu a politickej reality na poli európskej spolupráce dosiahnuť to, aby sa Európa vybrala cestou, na ktorej konci nie sú spory, strach a hroziaci rozpad, ale vízia Európy, akú mali jej zakladatelia po vojne? Odpoveď znie: Riešiť spoločné veci spoločne. A jediná, ale najmocnejšia sila, ktorú v tomto procese je možné používať, by mala byť sila argumentu.
Krajiny V4 vrátane by sa dnes opäť mali chopiť tejto šance a využiť ju naplno. Majú reálnu silu pomôcť Európe pomôcť politicky i ekonomicky prežiť súčasné turbulencie.
Nevyhnutnosť spolupráce
V prípade krajín V4 dôležitosť spoločnej dohody na koordinovanom postupe vyplýva najmä z faktu, že na presadenie svojej vízie riešenia európskych záležitostí je nevyhnutné hľadať konsenzus a podporu aj iných krajín. Každá menšia krajina samostatne má len veľmi malú šancu presadiť riešenia na poli európskej politiky.
Európsky parlament, jediný priamo občanmi volený orgán v rámci súčasnej štruktúry Európskej únie, dnes pozostáva zo 754 členov (po nadchádzajúcich eurovoľbách sa podľa Lisabonskej zmluvy tento počet zníži o troch členov v neprospech Nemecka). V rámci neho má samotné Poľsko 51 členov/hlasov, no krajiny V4 spoločne 108 členov/hlasov, čo je viac ako v súčasnosti 99 členov/hlasov Nemecka (po voľbách ich bude 96) a 74 členov/hlasov Francúzska. V prípade Európskej rady, ktorá primárne určuje politické smerovanie, je situácia a reálna politická sila nasledovná: z celkového počtu 345 hlasov v Rade je potrebné získať aspoň 255 hlasov na presadenie akejkoľvek zmeny. Nemecko disponuje 29 hlasmi, Francúzsko má 29 hlasov, Poľsko 27 hlasov, no krajiny V4 spoločne disponujú až 58 hlasmi, teda toľkými, čo Nemecko a Francúzsko dokopy.
Čo sa týka hlasovania, ale aj z ekonomického pohľadu (rozvinutý finančný trh a silná ekonomika) je Poľsko regionálnym lídrom. Avšak bez spoľahlivej spolupráce s prirodzenými partermi z regionálneho pohľadu (teda aj s krajinami V4, ale napríklad aj pobaltskými krajinami, teda Litvou, Estónskom a Lotyšskom a novými krajinami EÚ ako Rumunsko či Bulharsko) nemôže a pravdepodobne ani nebude úspešné pri presadzovaní riešení. Krajiny V4 sú takpovediac odsúdené na spoluprácu.
